Chorobopis slobody tlače na Slovensku sa zmenil. Výrazne. V kolónke pre počet zavraždených novinárov už nie je nula.
Zmena nie je ako zvýšená hladina cholesterolu, ale je to srdcová príhoda. Je to tá povestná červená línia, ktorú ak spoločnosť prekročí, nemôže pokračovať bez zásadnej nápravy a prečistenia nánosov, ktoré poprava novinára vyplaví.
Robert Fico a jeho okolie sa snažili oddeliť popravu Jána Kuciaka od atmosféry v spoločnosti, ktorú spoluvytvárali. Nikto netvrdí, že novinára priamo popravili otázky, na ktoré politici odmietli odpovedať. Alebo verbálne útoky, ktorými sa snažili novinársku kritiku oslabiť.
Ale každá tlačová konferencia, na ktorej politik značkuje médiá ako nepriateľov národa, vnáša agresivitu do verejného diškurzu.

Nielen na Slovensku. A pravidelné verbálne útoky verejných činiteľov na novinárov dávajú mnohým ďalším licenciu na prejav nenávisti k nim.
Na túto narastajúcu tendenciu poukázala organizácia Reportéri bez hraníc a varovala, že je to jedno z najzávažnejších ohrození demokracie. Slovensko v rebríčku slobody tlače, ktorú táto organizácia zostavuje, padlo o desať miest nižšie na 27. pozíciu.
Samozrejme, porovnajúc s Maďarskom, ktoré je na 73. pozícii, v spoločnosti krajín, kde vlády a mocní slobodné médiá úspešne kynožia, na Slovensku stále existujú viaceré slobodné a kritické médiá. A politici nezašli vo svojej križiackej výprave proti novinárskej kritike tak ďaleko ako Viktor Orbán.
Ale je to pre nás varovanie a otázka: kam smerujeme. Čo so srdcovou príhodou tejto spoločnosti urobíme? Či si dostatočne uvedomujeme, že kritické médiá často ostávajú jedinou a poslednou kontrolou mocných, ktorí zabudli, čo je služba verejnosti, kto a prečo ich v skutočnosti zamestnáva.
A tento druh kontroly môžu vykonávať len autenticky slobodné médiá, bez ohľadu na to, či sú súkromné, alebo verejnoprávne.
Preto budeme naďalej upozorňovať na každú mocenskú snahu z tejto slobody ukrajovať. Lebo v konečnom dôsledku oslabujú tým vašu schopnosť ich kontrolovať.