V osobnej rovine to býva ten najťažší moment. Stretnúť sa s človekom, ktorý zavraždil alebo nedbanlivosťou zabil niekoho z vašej rodiny. Ak teda nie ste duchovne presvedčený, že odpustenie je jedinou cestou k spáse na oboch stranách.
Mnohí to odmietajú a pre páchateľa žiadajú trest smrti alebo aspoň doživotie. Možno iracionálne, ale okolie ich chápe. Veď mu predsa zabili blízkeho človeka, má doživotnú traumu. A ak sa niekto odhodlá a so slzami v očiach k vrahovi pristúpi, často je z toho hlavná téma dojímavej časti spravodajstva.
To je v osobnej rovine, ale čo v rovine štátu? Aké to musí byť, keď oproti vám kráča muž, ktorého režim väzní v podmienkach prekonávajúcich nacistické koncentračné tábory (tvrdenie zo správy OSN) viac ako stotisíc ľudí, ktorých napriek histórii posledných desaťročí považujete za svojich?
Treba sa usmievať

Aký je to pocit, keď vedľa neho stojí generál, ktorý nie tak dávno zorchestroval potopenie vašej lode a zabil tým 46 námorníkov? A on sa musí usmievať, lebo predsa len je to štátny hosť a nemôžete ho uraziť.
Možno ich Mun Čä-in osobne nepoznal, ale určite mu hlavou prebehlo – práve tento muž môže za smrť desiatok námorníkov, väznenie desaťtisícov a utrpenie miliónov ľudí ako ja, Kórejčanov. Kórejčanov, ktorí sa len nešťastnou historickou náhodou ocitli po druhej svetovej vojne na nesprávnej strane hranice.
Nevieme, aké to je, ale v prípade štátnych rokovaní sa zrejme treba zbaviť emócií a pozrieť sa na to chladnou logikou politologických poučiek.
Mierové dohody nerobíte s priateľmi. Ináč by neboli potrebné, keďže bez vojny netreba žiadnu vojnu ukončovať.
Ak je Južná Kórea demokratická, demokratické krajiny by mali byť jej spojencami. S nimi má mať priateľské rokovania, nie vypäté a emotívne. Preto si napríklad nikto mimo samotného predsedu slovenského parlamentu nevšimol jeho návštevu tejto krajiny. A tak je to dobre.