V osobnej rovine to býva ten najťažší moment. Stretnúť sa s človekom, ktorý zavraždil alebo nedbanlivosťou zabil niekoho z vašej rodiny. Ak teda nie ste duchovne presvedčený, že odpustenie je jedinou cestou k spáse na oboch stranách.
Mnohí to odmietajú a pre páchateľa žiadajú trest smrti alebo aspoň doživotie. Možno iracionálne, ale okolie ich chápe. Veď mu predsa zabili blízkeho človeka, má doživotnú traumu. A ak sa niekto odhodlá a so slzami v očiach k vrahovi pristúpi, často je z toho hlavná téma dojímavej časti spravodajstva.
To je v osobnej rovine, ale čo v rovine štátu? Aké to musí byť, keď oproti vám kráča muž, ktorého režim väzní v podmienkach prekonávajúcich nacistické koncentračné tábory (tvrdenie zo správy OSN) viac ako stotisíc ľudí, ktorých napriek histórii posledných desaťročí považujete za svojich?
Treba sa usmievať
Kam pôjde Kim na záchod a kde si zapáli? Prípravy summitu vrcholia Čítajte Aký je to pocit, keď vedľa neho stojí generál, ktorý nie tak dávno zorchestroval potopenie vašej lode a zabil tým 46 námorníkov? A on sa musí usmievať, lebo predsa len je to štátny hosť a nemôžete ho uraziť.
Možno ich Mun Čä-in osobne nepoznal, ale určite mu hlavou prebehlo – práve tento muž môže za smrť desiatok námorníkov, väznenie desaťtisícov a utrpenie miliónov ľudí ako ja, Kórejčanov. Kórejčanov, ktorí sa len nešťastnou historickou náhodou ocitli po druhej svetovej vojne na nesprávnej strane hranice.
Nevieme, aké to je, ale v prípade štátnych rokovaní sa zrejme treba zbaviť emócií a pozrieť sa na to chladnou logikou politologických poučiek.
Mierové dohody nerobíte s priateľmi. Ináč by neboli potrebné, keďže bez vojny netreba žiadnu vojnu ukončovať.
Ak je Južná Kórea demokratická, demokratické krajiny by mali byť jej spojencami. S nimi má mať priateľské rokovania, nie vypäté a emotívne. Preto si napríklad nikto mimo samotného predsedu slovenského parlamentu nevšimol jeho návštevu tejto krajiny. A tak je to dobre.
