Autorka je šéfredaktorkou The Slovak Spectotor
Hľadím na bielu obrazovku ošúchaného laptopu a ona hľadí späť na mňa, s trpezlivosťou vlastnou len neživým predmetom čaká, kým vymyslím a napíšem tú správnu úvodnú vetu, po ktorej si každý čitateľ bude chcieť prečítať môj text až do posledného slova.
Na bielej doske pracovného stola, tesne vedľa klávesnice, je niekoľko tmavých krúžkov, mojich varovných signálov o tom, koľko kávy som dnes už stihla vypiť. Vonku sa stmieva. Jedným okom hodím rýchly pohľad do pravého dolného rohu obrazovky. Ešte hodina do deadlinu. Je čas začať písať.
Predstava nezainteresovaných o tom, ako vyzerá práca novinárov a novinárok, býva často vyskladaná predovšetkým z takýchto stereotypných obrazov živených hollywoodskou produkciou.
Niektorí ako študenti žurnalistiky a fanúšikovia filmov typu Všetci prezidentovi muži a The Post si pestujú nostalgiu za redakciami preplnenými cigaretovým dymom a klopkaním písacích strojov. Iní, tí, ktorí vo veľkom konzumujú večerné správy v televízii a priame prenosy z tlačoviek na facebooku, vidia hektické nasadenie reportérov behajúcich z ministerstva na ministerstvo, ktorí denne stretávajú celebrity slovenskej politiky.
Ďalší – a jedným z nich je aj bývalý predseda vlády tejto krajiny – pohŕdavo hovoria o hadoch, hyenách a zapredaných protislovenských živloch.
Čo však naozaj znamená byť novinárom alebo novinárkou na Slovensku v roku 2018?
Každý svojím dielom
Pre investigatívneho reportéra je žurnalistika prácou, ktorá môže byť nebezpečná pre nich a pre ich okolie, ale ktorá je zároveň nevyhnutná na to, aby si krajina a jej inštitúcie zachovali demokratickú tvár.
Pre šéfredaktorku veľkej redakcie žurnalistika znamená aj to, že musí v každej situácii pamätať na bezpečnosť a ochranu ľudí vo svojej redakcii a ich zdrojov.
Pre redaktorku spravodajstva verejnoprávnej televízie žurnalistika môže znamenať aj to, že každý deň treba znovu riešiť konflikt, čo je to vlastne verejná služba a ako má v praxi televízie a rozhlasu vyzerať.
