Autorka pracuje v oblasti vzdelávania
Nevyzeral ako kotlebovec. Bol štíhly, polodlhé zvlnené vlasy, s maniermi chlapca z dobrej rodiny a pohybmi tvora v cudzom lese. Jasné modré oči mu svietili zanietenosťou. Nehovoril veľa, vážil slová. Nezapájal sa do žartíkov rovesníkov, ale ani sa nevzďaľoval od skupiny. Na diskusii stredoškolských študentov z rôznych miest Slovenska o dileme života v zahraničí bol jediný, kto používal slová povinnosť, musím a vlasť. A jediný nepovedal nič osobné.
Horel pátosom, bol plný dobrých úmyslov, sám vojak v poli, odvážny, nebezpečný vo svojom odosobnení a veľmi krehký. Disident v dave liberálnej bratislavskej mládeže vyzbrojený národniarskym slovníkom.
Videla som, že by radšej umrel, ako by sa mal vzdať zdroja veľkých myšlienok, ktoré konečne dávali jeho životu zmysel a dôstojnosť.
Na inom mieste. Vysvetľovali mi, prečo sa pred troma rokmi zúčastnili na referende o rodine a na pochode za rodinu. V očiach mali čistú radosť z podpory správnej veci, sálal z nich nefalšovaný dobrý úmysel. Moji rovesníci, dobrí rodičia. Dobrí ľudia. Na poznámku, že keby tu teraz s nami sedel kamarát, ktorý je gej, asi by ho ich slová boleli, nereagovali. Neviem, či ju počuli. Boli zahltení radosťou, že sú na strane dobra.
