Autor je profesorom bioetiky na Princetonskej univerzite, pôsobí tiež na Melbournskej univerzite
Od roku 1949, keď komunisti Mao Ce-tunga zvíťazili v čínskej občianskej vojne, až do pádu Berlínskeho múru o 40 rokov neskôr, zostal historický význam Karla Marxa neprekonaný. Takmer štyria z desiatich ľudí na zemeguli žili v režimoch, čo sa vyhlasovali za marxistické, a v mnohých ďalších krajinách bol marxizmus dominantnou ideológiou ľavice, zatiaľ čo politika pravice bola neraz založená na tom, ako mu čeliť.
No po rozpade komunizmu v Sovietskom zväze a jeho satelitných štátoch Marxov vplyv prudko poklesol. Nie je prehnané tvrdiť na 200. výročie Marxovho narodenia – čiže 5. mája 2018 –, že jeho predpovede boli sfalšované, teórie zdiskreditované a jeho myšlienky sú považované za prekonané. Prečo by nám teda malo na jeho odkaze záležať v 21. storočí?
Neporozumel človeku
Marxovej povesti výrazne uškodili ukrutnosti páchané režimami, čo sa nazývali marxistickými, hoci niet dôkazu, že by sám Marx takéto zločiny bol podporoval. No komunizmus padol prevažne preto, že – v štýle uplatňovanom v sovietskom bloku a v Číne za Maa – neposkytoval ľuďom životnú úroveň, ktorá by mohla konkurovať úrovni väčšiny obyvateľov kapitalistických hospodárstiev.
Tieto nezdary neodrážajú chyby v Marxovom opise komunizmu, keďže Marx ho nikdy ani neopísal: neprejavil žiaden záujem o detaily praktického fungovania komunistickej spoločnosti. Nie, nezdary komunizmu skôr poukazujú na zásadnejšiu chybu: Marxov mylný pohľad na ľudskú podstatu.