Keď 16. novembra 1989 vyšlo do bratislavských ulíc 300 vysokoškolákov a žiadalo slobodu tlače a demokraciu, o deň neskôr ich nasledovalo 15-tisíc spolužiakov v Prahe a ďalšie dni státisíce naprieč Česko-Slovenskom, za 24 dní padli ostnaté drôty na hraniciach a za ďalších 18 došlo ku kompletnej výmene na čelných pozíciách štátu a začiatku demokratickej éry v krajine.
Zrejme keby tým ľuďom niekto ešte v lete 1989 povedal, že k takejto zmene dôjde, ťukali by si na čelo.
Päť vecí, ktoré zmenila vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej Čítajte Rovnako ako keby niekto ešte v polovici januára 2018 povedal, že Robert Fico nebude v máji premiérom, Robert Kaliňák ministrom vnútra, Tibor Gašpar bude na odchode z polície, verejnosť bude výrazne senzitívne vnímať verejné dianie, na námestiach budú stáť desiatky tisíc ľudí, množstvo malých whistlebowlerov bude médiá upozorňovať na prešľapy a pochybenia, asi by sa na neho väčšina pozerala ako na blázna, ktorý nesprávne číta politickú situáciu.
Čo robiť, keď sú stále tam?
Aj dnes verejnosť zapĺňa námestia, v uliciach sú desiatky tisíc ľudí, no mohlo by sa zdať, že zmena nastáva pomaly, alebo dokonca niekto môže mať pocit, že sa nemení nič. Je to prirodzené, keď sa bývalý premiér Fico verejnosti do oči smeje, že nikam neodchádza a na tlačových konferenciách rozpráva za svojho nástupcu.
Keď sa bývalý minister Kaliňák zúčastňuje verejných akcií a na ministerskej stoličke sedí jeho dlhoročná spolupútnička. Keď šéf protikorupčnej jednotky NAKA Róbert Krajmer namiesto odchodu z policajného zboru vedie agendu komunikácie práve s tými médiami, ktoré upozornili na jeho prepojenia na politické a ekonomické špičky.
Správne sú otázky, čo mám robiť, keď sa hnevám a vidím, že sa dejú nekalosti? Čo mám robiť, keď viem o nových kauzách, o rodinkárstve, o nesprávnom rozdeľovaní verejných financií, keď nefungujú ani tie základné služby, ktoré má občanom poskytovať štát? Čo mám robiť, keď mám pocit, že zmena, ktorá sa udiala, nie je dostatočná?
