Autor je riaditeľ Carnegie Europe
Žiadna zmluva nie je taká dobrá, aby sa nedala zlepšiť. To platí aj na dohodu o obmedzení iránskeho jadrového program, od ktorej USA 8. mája odstúpili.
Má iba dočasnú platnosť (Irán môže teoreticky znovu začať obohacovať urán od roku 2030) a nerieši problém rakiet, ktoré Teherán vyvíja (a ktoré by v budúcnosti mohli niesť jadrové zbrane).

Dá sa chápať, prečo prezident Trump nebol spokojný s textom zmluvy. V utorok však nenavrhol žiadnu alternatívu, ani sa žiadna – okrem vojenského útoku s nejasným výsledkom – nečrtá.
USA vymenili niečo, čo síce nedokonale, ale predsa fungovalo, za nič.
Aká lepšia zmluva?
V prejave to, samozrejme, odznelo inak. Prezident Trump hovorí o „novej dohode v spolupráci s európskymi partnermi“, ktorú „Irán prijme“. Toto tvrdenie má iba dva problémy: nie je najmenší náznak, že lepšia dohoda v minulosti bola možná či v budúcnosti bude.
Teherán nové rokovania jasne odmietol. Európski spojenci nevidia dôvod; ich doterajšie skúsenosti s Iránom im hovoria, že v roku 2015 vyrokovali maximum.