Oddlžovanie nemocníc je epopeja, ktorá má začiatok kedysi na úsvite republiky, a na koniec príbehu nevidieť. Fakt je totiž ten, že niet politickej (koaličnej) garnitúry, ktorá by v akomsi záverečnom finiši, keď sa už aj exekútori spod zeme vyhemžili, nesklonila hlavu a nezaplatila nemocničné dlhy. Zaplatia, to je axióma slovenskej politiky.

O príčinách by sa dali písať tiež romány, jednou z hlavných sú trebárs aj nízke platby štátu na vlastných poistencov. Čo nesie ten zaujímavý efekt, že peniaze, ktoré rozpočet ušetrí na poisťovniach, sa vyplatia neskôr v oddlžení.
Nielen tety Anky a maséri Kostkovia sú zárukou, že o kolobehu peňazí v zdravotníctve nikdy neviete, kde vyjdú na svetlo. Naopak, Pellegriniho argument, že vysoko ziskové činnosti, napr. laboratóriá, majú v majetku či prenájme súkromníci, ktorí profitujú namiesto verejných zariadení, je nanič.
Drucker blahej pamäti už aj raz prikázal vypovedať im zmluvy. Isté je, že takto získané sumy by nestačili ani na zlomok dnešného zadlženia.