Bola polovica januára, keď som prvýkrát prišiel na psychiatriu do Pezinka. Potom som ju navštívil ešte niekoľkokrát.
Zaujímalo ma, čo je tá vec, ktorá dokáže človeka zbaviť aj toho najväčšieho bludu. Či sú to lieky, prostredie nemocnice, rozhovory s lekármi, ostatní pacienti, kazajka, sieťová posteľ alebo čo vlastne, a hlavne, ktorý predsudok je vyslovene hlúposť a čo robí dobrého psychiatra dobrým.
Po zistení, že na psychiatriách je ročne hospitalizovaný takmer každý stý Slovák, som začal vyratúvať, koľko takých osôb vo svojom okolí poznám. Stačili by mi prsty jednej ruky, aj keby mi dva chýbali.
Pri duševnom zdraví viazne akákoľvek diskusia, a teda nečudo, že na zhoršenú náladu je často populárnejšie reagovať „čo ti zase je“, prípadne nijako. Kládol som si otázku, ako dlho môže zhoršená nálada trvať a kedy už spozornieť.
Výsledok som videl v nemocnici. Pacienti spievali na balkónoch, ležali schúlení na chodbách alebo sa v posteli zabaľovali do paplóna.
