Na výzvu, či rozumie Merkelovej s Macronom, by ešte aj tá povestná divá sviňa len bezmocne pokrútila hlavou. Ak kancelárka – konečne – priznala, že „iránska zmluva je všetko, iba nie ideálna“, tak ani záujmy a investície nemeckého biznisu nevysvetľujú, prečo sa tak silou-mocou drží kontraktu so štátom, kde je najsilnejšou „stranou“ zhromaždenie ajatolláhov...
Podobne Macron, ktorý o rovnakom dokumente vyhlásil, že je „nepostačujúci“ a vyzval – a tu sa zhodol aj s Trumpom – na novú dohodu. Takže otázka: Čo, navzdory precitnutiu, ženie európskych politikov do aranžmánu so šiitskou vetvou islamu aj s rizikom eskalácie konfliktu s Amerikou?
Teda s mocnosťou, bez ktorej – veru, veru – niet v EÚ bezpečnosti ani pokoja. Biznis hrá iste tiež rolu, ale pol percenta nemeckého exportu, čo je „veľkosť“ obratu s Iránom, je zoči-voči pokazenému vzťahu s USA cynická hlúposť.
