Slovensko sa stalo očividnou prekážkou rozšírenia európskeho pásma bezpečnosti a prosperity. Odmietnutie civilizovaných, t.j. demokratických krajín prijať krajinu pod Tatrami do svojich zoskupení je toho neodškriepiteľným dôkazom. Táto skutočnosť je dôsledkom nielen najmä dvaapolročnej činnosti vládnej garnitúry, ale aj rovnako dlhej nečinnosti opozície. Lacné i nepravdivé je totiž konštatovanie, že za tento očividný neúspech Slovenska môže výlučne momentálna mocenská garnitúra. Nesie najväčší kus zodpovednosti, ale nie jediný.
Príčiny historického neúspechu a zlyhania sú zrejme v samotných základoch existencie Slovenska. Nik nespochybňuje ani nepochybuje o tom, že tento štát vznikol na základe deklarovania práva slovenského národa na sebaurčenie, na princípe národného štátu. Že vznikol bez idey, na základe odvolania sa na minulosť, na nešpecifikovanú tisícročnú túžbu po vlastnom štáte. Je pozoruhodné, že trend posilňovania tzv. národnoštátneho záujmu Slovenska napriek jeho nezmyselnosti pretrváva a má navyše stupňujúcu tendenciu. Samopomenovanie sa nového politického subjektu na Slovenskú demokratickú koalíciu a jeho akceptovanie je pozoruhodným úkazom. Nie je to názov oficiálny, zaregistrovaný, ale mediálny. Ako taký vyjadruje skôr, čím chce koalícia byť, ako čím je. Chce byť slovenskou a zároveň demokratickou. Napokon, podpredseda DU Ján Budaj to oznámil aj verejne - národná myšlienka je prvoradou témou Slovenskej demokratickej koalície. Táto myšlienka - i keď realizovaná inými - však vyčlenila Slovensko za hranice demokracie, ktorej podstatu tvorí myšlienka úplne iná - občianska.