Cennou devízou novinárskych bardov (v požehnanom veku presiahnuvšom Kristove roky) sú autentické spomienky na dávne udalosti z úsvitu milénia.

V tých skostnatených časoch sa koaličná dohoda považovala za mimoriadne vážny dokument, ktorým sa riadila činnosť aktuálne vládnucej politickej svorky.
Stávali sa aj také veci, že keď premiér odmietol rešpektovať niektorý zo záväzkov, povedzme, predložiť do vlády zmluvu o výhrade vo svedomí, iný predseda mu odkázal, že je vierolomný, čo bol výraz krajnej nespokojnosti (vtedy sa ešte koaliční partneri neobviňovali z vlastizrady) a nasledovalo vypovedanie koaličnej dohody. A taká vec, hrôza pomyslieť, znamenala koniec vlády a predčasné voľby.
Dnes sú celkom iné časy. Andrej Danko si povie, že má právo počas politickej prevádzky ignorovať vybrané časti uzavretej koaličnej dohody (koncesie, liberalizácia protidrogovej politiky a podobne), prípadne ju rovno spakruky vypovedať, lebo sa necíti dostatočne komfortne. Mimoriadne rozkošné je, že to v koalícii nič neznamená.