Mapuordit, Južný Sudán
Do Rumbeku sme doleteli z Nairobi, to nebol problém. No tých posledných 50 kilometrov do Mapuortidu, tie trvali dve a pol hodiny. Nevyasfaltovaná cesta, diery hlboké aj pol metra, občas sme prešli priamo cez potok. Do toho dážď, blato, my siedmi natlačení v jednom väčšom SUV, batožina na našich nohách, lebo v búrke ju nemôžeme predsa nechať na streche auta.
Pre mňa to bola tak trochu exotika, keďže nič podobné Južnému Sudánu som dovtedy (a v podstate ani odvtedy) nevidel. Pre slovenských lekárov, ktorí pôsobia v miestnej nemocnici, niečo, na čo si za tých niekoľko mesiacov zvykli. Pre Solomona bežný život, nič iné nepoznal.
Ráno pešo hodinu do školy, ale aspoň mal blízko nemocnicu. Niektorým cesta do nej trvá aj niekoľko dní, pretože auto je pre Juhosudáncov nedosiahnuteľným luxusom a s dieťaťom na rukách sa nedá ísť rýchlo.
Solomon sa na klinike učil za zdravotníka. A veril, že už čoskoro sa situácia výrazne zmení k lepšiemu. Bol jún 2011, mesiac pred vznikom samostatného štátu Južný Sudán.
Solomon mi rozprával, ako bude odteraz všetko lepšie. Zlé veci prichádzali zásadne zo severu - agenti chartúmskej vlády, útlak čiernych obyvateľov, občianska vojna. O mesiac sa to skončí, hovoril mi so širokým úsmevom. Keď severania nebudú kradnúť ropu, krajina, jedna z najmenej rozvinutých na svete, prudko zbohatne a posunie sa dopredu.
V duchu som si premietal rozhovory posledných dní. O tom, ako veľmi sú kmene v krajine rozhádané a že hrozí nová občianska vojna. Solomon si to nemyslel. „My nie sme rozhádaní, to len severania sa nás snažia rozoštvať,“ trval si na svojom. Nakoniec som mu pritakal, kto som ja, aby som ho oberal o nádej?
Neviem, ako sa má Solomon a či teraz svoje myslenie spred siedmich rokov nepovažuje za naivné. Možno už pomáha iným ako lekár. Južný Sudán vydržal bez vojny tri roky, v decembri 2014 vypukla v krajine občianska vojna a trvá dodnes.
Káhira, Egypt
„Noviny? Tie si môžete čítať aj inde, netreba ísť na námestie,“ hovorí mi mladý vojak, keď si pozerá môj pas. „Novinár,“ zdôrazňujem, lebo mi zjavne na prvýkrát neporozumel. Pozrel na mňa, vrátil mi pas a rukou ukázal, že môžem ísť.
