To, že Pellegrini zrušil Sakovej nomináciu na policajnú hlavu, môže byť prvá vážna trhlina medzi vládou a stranou. Proti tomu, že Slobodníka, či rovno odporučil, či „iba“ schválil Fico (Kaliňák), asi sotvakto povedie polemiku.

Sakovej kvalifikáciu len podčiarkuje vzťahová linka, ktorá sa dá viesť od jej kandidáta až po Bašternáka. Ak o nej nevedela, je „iba“ nekompetentná, veď zistiť si veci nemôže byť z pozície ministra vnútra problém. Ak vedela, a predsa si Slobodníka vybrala, tak je to s ňou ešte horšie.
Na „podstatne väčšie zmeny“, ktoré – nad rámec prezidenta – Saková sľubuje, sa preto tešiť nedá.
Tvrdiť, že záležitosti rezortu má v rukách Kaliňák rovnako ako za svojej „vlády“, by bolo prisilné, plne legitímna je však debata o miere, v akej ho Saková stelesňuje. Respektíve, v akej je cez ňu prítomný, ak nie v dennej, tak v strategickej agende.
Keby bol Slobodník o trochu menej neprijateľný, než je, dalo by sa nádejať, že Pellegrini sa od strany a jej šéfa oslobodzuje. Keďže je nepriechodný totálne, lepšie bude počkať si na ďalšie znamenia.