Robert Fico v prvých sekundách svojej existencie iba ako predseda strany, a nie vlády, dal jasne najavo, že sa nemáme báť, že nikam neodchádza. Jeho odkaz mal podobu úškrnu, ktorý sa na dlho stane súčasťou zlatého fondu slovenskej politiky, podobne ako napríklad Mečiarova televízna rozlúčka.
Nechcel nechať nikoho na pochybách, že s novou vládou sa nekonajú žiadne nové časy, ako si to týždne želala ulica.
Nový policajný šéf žaloval svojho predchodcu Spišiaka. Známy je aj z iných káuz Čítajte Ak sa však azda niekto aj nádejal, že Peter Pellegrini sa dokáže vymaniť z histórie a začne robiť autonómnu politiku, a nestačili mu Ficove slová, stačí, aby sa pozrel na druhého Roberta, Kaliňáka.
Že ho nie je priamo vidno na kamerách a akosi sa vytratil? Vie, že po tých dvanástich rokoch (áno, s prestávkou) na vnútre už nemusí do mikrofónov nič hovoriť ani hádzať do objektívov žiadne gestá. Každý ďalší nový krok v rezorte signalizuje, že tu stále je.
Kaliňákovo „neodchádzam“ má podobu Sakovej a Lučanského. Horšiu než všetky Ficove úškrny.
