Autorka je herečka a kabaretiérka
Nakrúcam v Česku seriál. Príbeh sa odohráva v malom meste, kde jedného dňa na námestí pred očami jeho obyvateľov zavraždia cigánskeho chlapca. Po štyroch mesiacoch sa prípad uzavrie, že vrah sa nenašiel a hotovo.
Do mesta prichádza mladý muž z Prahy, ktorého prípad zaujal a rozhodne sa pátrať na vlastnú päsť. Postupne odhaľuje súvislosti a tajomstvá miestnych obyvateľov.
Po dlhom čase som pred natáčaním zažila vzrušenie z tvorby. Scenár napísali dvaja šikovní mladí režiséri Klára a Honza spolu s jedným americkým producentom, ktorému sa zapáčil ich námet na nejakom festivale. P
red natáčaním prebiehali čítačky, analýza deja a postáv. To už dávno nie je bežný postup. Úplne ma to nabíjalo. Cítila som sa znova ako študentka. Veľmi dobre mi padol ten americký prístup, ktorý do projektu vniesol “dozor” zo zahraničia. Aj vďaka tomu sa pánovi z Ameriky podarilo motivovať a obsadiť niekoľko výborných českých hercov.
Pán z Ameriky
Lenže od prvého dňa natáčania, na ktorom mal byť len kreatívnym supervízorom, sa sám menoval za režiséra, strihača, kameramana, atď… Skrátka, nechal sa uniesť príležitosťou.
Pocítil sa. A pritom si neuvedomil, že je obklopený samými profesionálmi, ktorí veľmi rýchlo odhalili, že nevie, čo chce ani ako sa to robí. Sám seba dostal do úzkych a z neistoty začal prskať okolo seba jed.
Aby zakamufloval svoju neschopnosť, zhadzoval všetkých ostatných. Nastalo dusno, z príjemného šikovného scenáristu a producenta sa zrazu stal arogantný despota na cudzom území. Pán z Ameriky zabudol na to, kto je a čo je jeho úlohou.
V jeden nádherný deň sa dostal do konfliktu s kameramanom, ktorého hystericky na mieste vyhodil. V tom momente sa celý štáb aj s hercami bez zaváhania vzbúril: Ak pôjde on, ideme všetci! Bola to dojemná scéna. Riaditeľ televízie Američana hneď odvolal z natáčania a presunul ho do strižne. Celý štáb to neuveriteľne stmelilo, vyčistil sa vzduch a nad sľubným projektom opäť vyšlo slnko.
Cigáni na pľaci
Hrám v ňom menšiu rolu, ktorá v príbehu patrí do cigánskej rodiny zavraždeného. Vyrastala som v zmiešanej rodine, z konzervatória mám kopec cigánskych kamarátov. Sú medzi nimi rôzne fajty, ale celkom poznám ich zmýšľanie, náturu, ich talent aj ich prekliatie. Zbožňujem ten život, čo v sebe majú, zmysel pre humor.
Tú slobodu, schopnosť žiť v prítomnosti a nič neriešiť. Viem, kedy si ich držať od tela a kedy ich objať. Kedy sa smiať s nimi a kedy na nich. Viem im aj dobre vynadať “do Cigáňov”, ja si to môžem dovoliť. Sama v sebe krotím cigánsku dušu celý život. Nemajú to ľahké s ostatnými ani sami so sebou.
