Autorka pracovala v SME
Zober ma so sebou na Slovensko, prosíkala ma raz napoly vážne a napoly zo žartu pred rokmi moja filipínska kamarátka. Ležali sme v tieni vo filipínskej provincii Severný Luzon, kde ešte pred chvíľou dojedali obed filipínske deti predškolského veku z tých najchudobnejších rodín tohto chudobného regiónu.
„Nájdeš mi tam nejakého muža,“ snívala nahlas ďalej. Jej nádeje som napriek horúcemu slnku okamžite schladila. Nie preto, že ako dohadzovačka som sa príliš neosvedčila. Vysvetlila som jej, že v našej malej krajine sme ešte nezačali rešpektovať inakosť – inú farbu pleti, iný jazyk, inú mentalitu, iného suseda. Bolo mi ľúto, že som z nášho dievčenského snívania musela prejsť do reálne tvrdého tónu.
Keď som sa tú jeseň vrátila nabitá tými najsilnejšími zážitkami z Filipín, Slovensko plakalo za Danielom Tupým. Vtedy som pochopila, že naša mentálna krajinka je ešte oveľa menšia než tá, ktorú som kamarátke naivne vykresľovala.
