Tomasz Kasprowicz je odborník na ekonomiku, komentátor a novinár.
Internet, ktorý sa mal stať platformou, čo by natrvalo prichýlila anály ľudského poznania a propagovala ich šírenie, sa stal cintorínom inteligencie.
Už celé stáročia je prístup k poznaniu hlavným určovateľom moci a bohatstva. Dnes má každý z nás prístup do každej knižnice na svete len cez končeky prstov. No my toto poznanie neovládame – naopak, nikdy nebolo ľahšie manipulovať nás a čo je ešte horšie, mnohí priam túžia dať sa manipulovať.
V tejto ére, keď tradičné zdroje informácií zanikajú vinou nerovnej konkurencie, sa znovu vynára stará potreba byť dobre informovaný. Vo finále je prístup k presným informáciam ešte vždy určujúci pre moc a bohatstvo, a to si potom zasa vyžaduje návrat platených profesionálnych médií, financovaných spotrebiteľmi, lebo ak necháme podporu v iných rukách, máme zaručené, že sa dozvieme nielen pravdu, ale aj informácie, čo slúžia záujmom sponzorov tohto média.
Toto si už uvedomili každodenní mecenáši, ktorí si zvykajú na platenie za obsah – čo bolo až celkom donedávna dosť excentrické správanie. V týchto postpravdivých časoch je na ochranu proti spravodajským podvrhom cena za dôveryhodné správy v zásade zanedbateľná.
Pôvod informačnej vojny
Pred vynálezom tlače bolo všetko poznanie chránené, lebo často predstavovalo prevahu jednej skupiny nad druhou, a preto sa tajomstvo výroby porcelánu či hodvábu uchovávalo po stáročia – ako aj tajomstvo receptu na Coca Colu v súčasnosti. Vynález tlače však ukázal, že je oveľa výhodnejšie podeliť sa o poznanie ako ukrývať ho pred ostatnými. Moderné univerzity sú založené na koncepte zverejňovania výskumu, aby poznanie ľudstva rástlo čo najrýchlejšie.
Obmedzenia papierového šírenia však boli aj tak nesmierne. Cena tlače bola pre mnohých autorov privysoká, a aj keď sa niečo objavilo v tlači, mohlo sa to následne stratiť na celé desaťročia v knižničných zdrojoch. Nájsť správne informácie mimo hlavného prúdu bolo veľmi ťažké. Mnohí učenci neboli schopní preraziť so svojím poznaním a neraz ich opätovne objavili až celé desaťročia po smrti.
Internet mal tento problém vyriešiť. Samizdatové vydávanie sa stalo doslova bezplatným, pričom vyhľadávanie obsahu sa tiež stalo okamžitým. Už nebolo nutné účtovať poplatky za obsah alebo zbierať financie na tlač – ani tráviť tisícky hodín v knižnici! Čo by sa mohlo pokaziť? Ukazuje sa, že všetko.
Mnohí z nás si neuvedomili, že cenou za tlač bolo bariérové filtrovanie spomedzi záplavy grafománie a hlúposti. Prirodzene, že toto sito občas nešťastne zastavilo aj príležitostného génia alebo majstrovské dielo. Na druhej strane človek mohol všeobecne dôverovať tomu, čo čítal. Dokonca aj vydavateľstvá, univerzity a redakcie strážili informačné sféry, hoci nedokonale.
Po digitálnej revolúcii sa zdalo, že tieto filtre sú už nepotrebné. Obsah, ktorý vyrábali, sa rýchlo opakoval na nete a bol dostupný zadarmo. Skvelá správa pre prijímateľov informácií – prinajmenšom spočiatku. Nulové poplatky však vyústili do nedostatku financií, čo následne spôsobilo pokles v kvalite obsahu – dokonca aj v uznávaných periodikách. A tak sa začali preteky smerujúce na informačné dno.
Skrytá cenovka
(Takmer) nulové náklady na vydávanie mali za následok, že na internete sa objavilo množstvo nezmyslov a braku. Keby sme si pred 50 rokmi mysleli, že Mesiac je zo syra, tak by nás považovali za neškodných dedinských bláznov. Dnes ľahko nájdeme prinajmenšom 50 podobných teórií a môžeme pokojne založiť Asociáciu syrového Mesiaca, začať vyrábať materiály dokazujúce logickosť našej hypotézy a verbovať nových členov.
A tak tu máme šírenie internetových skupín za plochozemcov (ľudí presvedčených, že Zem je plochá, čo má najmenej jedného stúpenca pripraveného nasadnúť do podomácky vyrobenej rakety a dokázať svoju teóriu – pričom sa mu podarilo len zlomiť si pritom obe nohy), komíny (ľudí presvedčených, že každú chorobu možno vyliečiť vnútrožilovými infúziami vitamínu C – ale iba vpichnutými ľavou rukou a iba kúpenými od Jerzyho Ziębu) a – možno najvýznamnejšie – hnutie proti očkovaniu.
“Nemusíme ani o sebe prezradiť osobné detaily o bydlisku či dosiahnutom vzdelaní, keďže to, čo čítame, alebo o čom diskutujeme, o nás hovorí oveľa viac.
„
Na dokázanie ľubovoľnej hypotézy (namiesto vyskúšania) môžeme dostať na internete akúkoľvek odpoveď, ktorá vyhovuje nášmu zmýšľaniu – čo je z praktického hľadiska irelevantné. Ešte horšie je, že keď napríklad rodičia chcú zistiť, či očkovanie môže spustiť autizmus, nájdu záplavu protichodných názorov a mnohí sa rozhodnú pre „bezpečnejšiu“ možnosť a nezaočkujú svoje deti, čím ich vystavia smrteľnému nebezpečenstvu.
Tento problém sa šíri v každej rozvinutej krajine hlavne v tých, kde posledná epidémia skoro vymizla, ale kde sa teraz opäť vyskytuje. V Českej republike má armáda pomáhať pri zvládaní ostatnej epidémie osýpok.
História sa opakuje
Opísali sme teda celý kruh a sme znovu vo východiskovom bode? Je dnes rovnako ťažké získať odpoveď ako prv – vtedy pre problémy s dostupnosťou informácií a dnes pre prelínianie sa cenných informácií s balastom? Žiaľ, dnes je to oveľa horšie.
Psychologické mechanizmy nás vedú k nastaveniu vlastných súkromných filtrov pre všetky informácie, ktoré sa k nám dostanú. Prijímame tie, ktoré vyhodnocujeme ako dôveryhodné, a tie, čo potvrdzujú náš pohľad na skutočnosť, pričom odmietame tie, čo mu protirečia. Úpadok nezávislých médií znamená, že už nexistujú žiadne autority provokujúce či korigujúce naše stanoviská – čo mnohí ticho oslavujú s uľahčeným výdychom, keďže nejde vždy o príjemný proces.
Výsledkom je, že nás rýchlo obklopujú ľudia a informácie potvrdzujúce naše svetonázory, pričom ignorujeme ostatných a ostatné. Práve preto existuje časť poľskej verejnosti, ktorá sa nazdáva, že krajina kolabuje, a ďalšia, podľa ktorej práve vstáva z kolien. Zdá sa, že dohoda je nemožná z jednoduchého dôvodu, že po nej nikto netúži.
V súčasnosti je oveľa ľahšie ignorovať odlišný názor ako argumentovať proti nemu. A čo je ešte dôležitejšie, hriechy vašej strany je ľahšie relativizovať. Výskum Daniela Effrona ukazuje, že je pre nás ľahšie prijať lži „našej“ strany, keď sa sústredíme na dokazovanie, že by mohli byť pravdivé. Príkladom tejto stratégie môže byť americký prezident Donald Trump: hoci za prvých 400 dní vo funkcii povedal najmenej 2400 klamstiev, momentálne má podporu svojej konzervatívnej republikánskej základne rovnajúcu sa vyše 88 percentám. Podobne aj v Poľsku mnohí veria obsahu TVP Info napriek faktu, že aj poprední politici strany PiS (ktorých táto rozhlasová stanica prehnane podporuje), vyhlásili, že jej odkaz môže urážať inteligentných ľudí.
V tejto situácii je úloha tých pár zle zaplatených overovateľov faktov vyhodnotiť presnosť šírených informácií ako hrabať sa na smetisku a hľadať tých niekoľko roztrúsených perál. Perál, ktoré ani nikto nechce, lebo všetci hľadajú lacné čačky-mačky vystihujúce ich „stranu“. Toto je zároveň dôvod, prečo tradičné médiá prinášajúce obsah vymierajú. Keď podávajú drahé a prepracované informácie, prerábajú vinou oveľa vyšších nákladov na výrobu cenného obsahu. Ich hlavná výhoda - spoľahlivosť sa stáva nezmyslenou.
Náš zakalený digitálny svet
Toto je smutný obraz, ale skutočnosť je ešte horšia. Tieto online ekosystémy je náhodou veľmi ľahké manipulovať. Internet nám môže poskytnúť vhľad na nás samotných. Nemusíme ani o sebe prezradiť osobné detaily o bydlisku či dosiahnutom vzdelaní, keďže to, čo čítame alebo o čom diskutujeme, o nás hovorí oveľa viac.
A ak sa lapíme do sprisahania syrového Mesiaca, vieme, že budeme mať vrúcnejší názor na každého milovníka čedaru. Ak sa bojíme očkovania, budeme hlasovať za každého, kto prilieva olej do ohňa našich obáv. Preto možno každú bublinu ovládať a využiť na vyvolanie predvídateľných reakcií.
Aféra Cambridge Analytica ukazuje, aké jednoduché je presvedčiť mnohých, aby hlasovali aj za najgrotesknejších kandidátov. Je mnoho náznakov, že prispela k zvoleniu neveľmi čestného obchodníka/celebrity za prezidenta USA, ako aj k zvoleniu treťotriedneho politika (bez akýchkoľvek výraznejších výkonov) za prezidenta Poľska.
Otázka znie, o akých ďalších iracionalitách nás internet presviedča každý deň? Ak ide len o konzumnosť, to je predvídateľný výsledok kapitalizmu: oveľa horšie by boli nenávisť, xenofóbia či vojnové štváčstvo. Armády internetových trolov na Východe nelenia a ich cieľom určite nie je zvýšiť spotrebu kvasu.
To platí zvlášť o prípade, keď takéto manipulácie majú na svedomí úspešné technologické pokroky. Túžba sledovať sexuálne výkony celebrít viedla k vytvoreniu programov, kde možno tvár jednej osoby ľahko a realisticky dať na film, kde hrá niekto celkom iný. Takto sa stalo, že sa prezident Trump napokon stretol s prezidentom Dudom – minimálne pre potreby vládnej propagandy. Ak sú tieto zavádzajúce kampane dobre zorganizované, tak si divák pri sledovaní takéhoto filmu pripomenie, že o takejto udalosti už prv počul, a tá sa stáva „prijateľným faktom“.
Zdá sa, že prístup k spoľahlivým informáciám sa stáva kľúčovou otázkou. Novou elitou nebudú celebrity či obchodníci, ale ľudia schopní vyjadriť svoje názory úprimne, aj keď kolidujú s „realitou“ niekoho iného, a tak získavajúci pravdivejší pohľad na svet.
Členovia tohto vybraného krúžku sa budú musieť podrobiť nepríjemnej procedúre platenia za prácu žurnalistov a overovateľov faktov, ktorí potrebujú získať informácie, overiť ich a spracovať. Nech je túžba patriť k tejto novej elitnej triede masová a nech sa nám podarí obnoviť moc nezávislých médií, keďže sú pilierom demokracie – výrazne oslabeným pilierom, ale azda takým, ktorý možno znovu posilniť.
Článok je súčasťou projektu #DemocraCE a pôdovne vyšiel po poľsky, v Polityke – v spolupráci s Visegrad/Insight.
Autor: Tomasz Kasprowicz
