Autor je profesorom na University College London (School of Slavonic and East European Studies (SSEES).
V januári 1990 navštívil československý prezident Václav Havel počas jednej zo svojich prvých ciest do zahraničia poľský parlament. Vyzval tam stredoeurópske národy, aby sa spojili do zoskupenia, z ktorého sa neskôr stala Visegrádska štvorka.
Podľa Havla mal región historickú príležitosť na novú identitu v čase nezvrátiteľného vzostupu slobody a demokracie. Ako uvažoval, so svojou unikátnou skúsenosťou by sa dokonca mohli stať zdrojom „rýchlych a odvážnych riešení“ pre svet, ktorý sa práve vymanil zo studenej vojny.
Niekoľko mesiacov po prvom visegrádskom summite v lete 1991 si Havel sadol a napísal o tom, aká demokracia by sa mohla v regióne objaviť.
Tešil sa na sebavedomé spoločnosti so stabilnými politickými stranami s oporou v širokom členstve; decentralizované inštitúcie a silnú občiansku spoločnosť; prosperujúcu zmiešanú ekonomiku, ktorú bude poháňať nová trieda miestnych podnikateľov; udržiavané verejné priestory, modernizovanú infraštruktúru; aktívne sociálne štáty, ktoré pomôžu menšine občanov, ktorú postihne nezamestnanosť alebo choroby.
Budúcnosť strednej Európy mala byť, ako to Havel predpovedal, silne zakotvená v Európskom spoločenstve, azda aj v používaní spoločnej meny, a pôsobila by ako most k národom rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu.
Polonaplnené nádeje
Pohľad na dnešnú V4 ukazuje, že Havlove nádeje sa stali realitou len sčasti. Región zažil silný ekonomický rast najmä v Poľsku a na Slovensku, hoci je pravda, že priame zahraničné investície a privatizované štátne firmy domácich podnikateľov jasne zatienili.
Sociálne náklady transformácie, najmä pri najviac zraniteľných a v najviac postihnutých regiónoch, boli vyššie ako v roku 1991 predpokladal Havel.
Len jeho rodná Česká republika bola na tom v tomto ohľade lepšie. Krajiny V4 mali na rozdiel od ich pobaltských alebo balkánskych susedov relatívne robustné sociálne štáty. Príjmová nerovnosť nie je väčšia, ako je bežné v západnej Európe. Česká republika a Slovensko majú takmer škandinávske úrovne egalitarizmu.
No mimo prosperujúcich hlavných miest sú životné štandardy dokonca aj pre strednú príjmovú triedu značne pozadu za tými v západnej Európe. Doháňanie úrovne rozvoja bežnej v západnej Európe je aj v najoptimistickejších scenároch strednej Európe stále vzdialené na generácie.
