Autorka je sociologička
Bohvie, či si terajší pán prezident pamätá štartovnú otázku, ktorú odo mňa dostal na prvej verejnej debate vo svojej volebnej kampani: „Ako sa to prihodí človeku, pán inžinier? Napríklad ste sa len tak z ničoho nič ráno pri holení pozreli na seba do zrkadla a zistili, že máte byť prezidentom tejto republiky?“
Naozaj ma to úprimne a trošku egoisticky zaujímalo, lebo po prvé: elektroinžinieri z podstaty svojej profesie nemôžu byť impulzívni a vášniví, a po druhé: ako riadna intelektuálka o svojich schopnostiach vo všetkom do nemoty pochybujem a vyčítam si, že nemám nejakú zmysluplnú ambíciu.
Odpoveď kandidáta bola pochopiteľne uvážlivá a vcelku premyslená, na moje gusto vtedy ešte trošku príliš charitatívna a na detičky a srdcia sentimentálne zameraná.
Budúcemu prezidentovi som však v tej dlhej debate porozumela a podporila som ho. Napadá mi kamarát Duško Mitana, ako mi raz v kampani za Michala Kováča povedal na stretnutí pri ružinovskom jazere: „Zouzi,“ myslím, že sám nevie, prečo ma volá Zouzi, „ale dobre sme urobili, čo povieš.“ Urobili sme dobre. Aj s Andrejom Kiskom je dobre.
K spôsobu jeho „odcházení“ mám síce námietky, ale čo už. S elektroinžinierom ani najzdatnejší intelektuál nehne, to vie každý riaditeľ, poradca či projektant.
