Pred niekoľkými rokmi som strávil noc v Prešove, kam som prišiel po zotmení a v snehovej búrke. Nocoval som v penzióne rodiny, ktorá sa vrátila z Veľkej Británie po rokoch v exile.
Pri raňajkách na druhý deň, keď otec odpratával sneh z chodníka pred penziónom, som sa syna spýtal, aký je to pocit vrátiť sa po takom čase na Slovensko. Pokrčil plecami, na tvári komplikovaná zmes pocitov – ale žiadny nepripomínal radosť.
Myslím, že jeho ostych teraz chápem lepšie. Vrátiť sa domov je spočiatku neuveriteľná úľava (známe vône, zvuky a miesta), no potom nastúpi znepokojenie.
Na začiatok si vezmime jazyk – za štvrťstoročie, keď som tu nežil, ľudia akoby si osvojili nový slang: samý „týpek“ a „cool“ a „in“, potriasanie rukami nahradilo udieranie päsťami a telka mi tvrdí, že „ty si ty“. Takže mám len dve možnosti – buď tak začnem sám rozprávať a budem sa cítiť ako idiot, alebo budem rozprávať tak, ako si pamätám hovoriť ľudí kedysi, a znieť ako idiot druhým.
