Autor je slobodník v zálohe, strelec operátor I. triedy na BVP (bojové vozidlo pechoty), spisovateľ a dramatik
Sme jedným z najkultúrnejších národov na Slovensku. Máme vlastný jazyk, máme ministerstvo kultúry, máme (po dvadsiatich rokoch) dostavané Národné divadlo a o pár rokov budeme mať konečne zrekonštruovanú Slovenskú národnú galériu. Máme hrady a zámky, oblastné aj menšie galérie, máme niekoľko desiatok divadiel, knižnice, festivaly, nakrúcajú sa slovenské filmy, vydávajú knihy.
Máme kultúrnych politikov, ktorí nosia pekne zladené kravaty, dobre padnúce obleky, kvalitné hodinky a občas sa poniektorí dokonca objavia aj v divadle alebo v galérii, či na koncerte vážnej hudby, prípadne na Pohode.
Sme v zvláštnej situácii, hovorí sa veľa o kultúre správania sa v politike, ale o kultúre ako takej sa nehovorí vôbec, alebo málo.
Sme v zvláštnej situácii. Ak ide o zbrane a prezbrojovanie, v médiách sa objavia tucty analytikov, ktorí upozorňujú na potrebu prezbrojiť. Ale ak ide o kultúru, mlčíme. O kultúre sa začne hovoriť, len ak sa do nej zvonka nekompetentne zasahuje, ale ide o hlasy jednotlivcov, aktivistov. Naposledy pri snahe Kultúrneho reparátu, ktorý vyzýval na odstúpenie novú ministerku Laššákovú, ktorá predsa chce dobre pre "tú kultúru".
Pritom sú to vždy umelci, a tým nemyslím len hercov, ktorí vždy, keď sa v spoločnosti deje nejaká nespravodlivosť, tak prví vyjdú do ulíc. Prečo sa však nik neozve, keď sa dozvie, že na armádu ideme vynaložiť na najbližšie roky 30 miliárd? Kto tu naozaj obhajuje kultúru?
Averziu ku kultúre, ako k príživníckemu apendixu v sebe máme už od čias socializmu a odvtedy tento názor pretrváva bez hlbšieho poznania skutočných potrieb. Áno, "totej kultúry".
Je kultúra naozaj darmožráčom?
Dotácie na kultúru sú všade vo vyspelom svete súčasťou verejných financií, a teda hradia sa na princípe solidárnosti. U nás ešte počúvame od vrcholových politikov názory, že segment kultúry a umenia sú len darmožráči, ktorí nastavujú štátu dlaň. Toto zjednodušenie zaváňa barbarstvom alebo vedomosťami o fungovaní kultúry na úrovni politrukov z najťažších čias normalizácie. Ale sme svedkami ešte nebezpečnejšieho extrému, kultúra by si mala na seba sama zarobiť, kultúre sa vnucujú trhové mechanizmy, nech sa správa komerčne. Tento názor nemôže mať v žiadnej politickej reprezentácii nášho národa miesto.
