Autorka je redaktorkou Lidových novin
Niečo bolo na tej fotografii čudné. V návale negatívnej eufórie som však tú myšlienku zahnala. Až neskôr mi došlo – ak je niekto zranený, hoci smrteľne, fotíme ho na zemi v kaluži krvi v polohe na bruchu s rozhodenými rukami? Nie. Najskôr ho oživujeme a voláme záchranku. Toto bola jasná fotka mŕtvoly.
Malo to však veľký háčik, ktorý som si mala všimnúť. Podľa oficiálnych správ ruského novinára Arkadija Babčenka najskôr postrelili. Skonal vraj až cestou do nemocnice.
Keď ho niekto fotil na prahu bytu s dvoma krvavými otvormi v chrbte, mal byť teda nažive! A tak to rozhodne nevyzeralo. Že tá fotka, čo obletela svet, bola fejk, som pochopila až po tom, ako sa Babčenko objavil na tlačovej konferencii, aby smútiacim oznámil radostnú novinu: všetko zahral podľa scenára SBU s cieľom obalamutiť a dolapiť nielen vraha, ale aj zadávateľa a objednávateľa.
Strhla sa vrava. Novinári nadávali, lebo neznášajú, keď sa niekto zahráva s ich citmi. Ľudia Babčenka odsudzovali, pretože nemajú radi, keď ich niekto vodí za nos. Politici zvaľovali vinu jeden na druhého.
Aj mňa to naštvalo. Najmä teatrálnosť, s akou Babčenko vstal z mŕtvych. Zdalo sa, že znevierohodnená bude nielen ukrajinská tajná služba, Babčenko a jemu podobní, ale aj celá Ukrajina a možno aj tí, ktorí s ňou sympatizujú. Pritom inscenácia vraždy v záujme odhalenie zločinu je vec úplne bežná.
