Človek si chce udržať svoju dôstojnosť. Aj vtedy, ak ho choroba zredukuje na dieťa odkázané na okolie. V čase, keď už nemá pod kontrolou svoje črevá, močový mechúr, slzy a ani svoj strach.
Prosila si v nemocnici vodu. Sestra jej povedala, že nie je v Rakúsku Čítajte Rodina podáva pohár vody a umýva nánosy choroby z tela blízkeho. Z lásky. A keď už nedokáže pomôcť, zverí matku, otca, brata alebo dcéru do rúk nemocničného personálu. A dúfa, že všetci zdravotníci chápu ten urputný boj o dôstojnosť.
Dúfa, že chápu odkázanosť a obnaženosť ťažko chorého človeka so všetkou tou ťažobou, s potom, pachom a so všetkým, čo opúšťa choré telo.
Príbeh ťažko chorej Magdalény Godorovej, ktorej v univerzitnej nemocnici nemal kto podať pohár vody, ukazuje, že aj v nemocničných izbách sa rozhoduje, aká sme krajina. Ako sa vyrovnáme so zraniteľnosťou tých, čo sú na nás vo svojej chorobe odkázaní. A to nielen preto, že liečenie ich je poslaním.
Magdaléne nakoniec po presune pomohla dôstojne odísť vzorná lekárka z onkologického ústavu. A našťastie nie je sama.
V konečnom dôsledku každý lekár, ktorý sa aj v mizerných podmienkach, pod straníckym šéfom alebo technokratom s tabuľkovou obsesiou, pridáva na stranu pacienta, zachraňuje našu dôveru v lekárske povolanie.
Lebo chápe, že bez dôstojnosti sa nemocnice menia na opravovne, kde montéri ľudí odškrtávajú ako nefunkčné súčiastky našej mašinérie.
Lebo aj jediné veľkorysé gesto môže pomôcť ubolenej rodine a tým aj spoločnosti.
