Debatu, či sa Singapur raz bude spomínať jedným dychom s Reykjavíkom (Reagan – Gorbačov) a Pekingom (Nixon – Mao Ce-tung), utorok nerozsúdil. A ani nemohol. Či stretnutiu Kima s Trumpom prischne prívlastok „historický“, rozhodne miera, do ktorej sa „denuklearizácia“ ako kľúčové slovo spoločného komuniké naplní obsahom.

Kritici, ktorí zdôrazňujú vágnosť („ničnehovoriacosť“) vyhlásenia, sa mýliť môžu, ale nemusia. Nabubrenosť, „načačkanosť“ celého podujatia, absencia expertov i analýz, ako aj dôraz na mediálne efekty dodávajú skeptickým hlasom o „výstrele do vzduchu“ (a pod.) právo na život.
Niet ani harmonogramu ďalších krokov, ktoré majú nasledovať, ešte i keď rozkrokovanie bodov dohody nie je vecou lídrov, ale odborných personálov.
Na druhej strane, znamenia a kolorit politicko-mediálneho eventu roka sa tentoraz zdajú predsa len viac naklonené pozitívnemu pokračovaniu. Teda naklonené určite viac, než boli kulisy bývalých pokusov o skrotenie stalinistickej diktatúry. Na odbúranie sankcií, v čo azda dúfal Kim, bol Singapur fakt priskoro. Najprv demontáž jadrových hlavíc, povedal Trump.