Autor je teológ a publicista
Komentátor Denníka N Roman Pataj poprosil minulý týždeň neadresnú skupinu takzvaných ľavičiarov, aby poslancovi Blahovi vysvetlili, čo je to ľavica. Mohol sa ozvať Ivan Štefunko, Rado Geist alebo Juraj Marušiak, ľudia, ktorí sa dlhodobo a vytrvalo hlásia k európskej progresívnej ľavici, ľudia, ktorých si vážim a považujem ich za priateľov.
Alebo sa mohli vyjadriť desiatky iných akademikov, spisovateľov, umelcov, ktorí boli so svojimi progresívnymi ideálmi počas minulého obdobia v defenzíve, pretože vždy a opakovane, keď spomenuli otázky sociálnych práv, emancipácie žien, menšín, zrovnoprávnenia LGBT ľudí, ich vtedajší mainstream označil za komunistov, túžiacich po návrate mlieka za korunu.
Spôsob, akým mediálna pravica útočila na tých, ktorí sa popri svojej práci hlásili politicky k progresívnemu odkazu protifašistického odboja, k boju Martina Luthera Kinga, kazateľov, aktivistov za ľudské práva a dôstojnosť, ktorí si všímali vraždy novinárov a odborárov v pravicových diktatúrach Latinskej Ameriky, bol zákerný.
Na veľké počudovanie dnes mnoho z vtedajších ľavicobijcov okiadza Progresívne Slovensko, ale azda je to tak v poriadku, možno konečne pochopili, že európska spoločnosť nestojí na tom, že niekto má celý život predávať v nedeľu a cez sviatky teplé pečivo len preto, že rozmaznaní ufňukanci si nenakúpili deň predtým.
Komunizmus bez obetí
Možno to teda moji priatelia urobia a určite by to urobili lepšie, pretože sú vyštudovanými politológmi, zatiaľ čo ja som sa nikdy politickou literatúrou nezaoberal, moje poznatky o ideových teóriách sú veľmi povrchné a vo veci takzvaného ľavičiarstva som sa vždy riadil skôr poznatkami z umenia a z literatúry.
No za pár rokov som u poslanca Blahu a ďalších jemu podobných pochopil jednu vec. Že nikdy nebol sociálnym demokratom alebo sociálnym liberálom, ale útočným komunistom so stupňujúcou sa agresivitou, ktorá vyvrcholila minulý týždeň jeho hlúpou poznámkou o obetiach minulého režimu, ktorý podľa Blahu vlastne žiadne nemal.
