Autor je umelec a publicista
Pri spomínaní na revolučné udalosti roku 1989 a hodnotení spoločenského vývoja, ktorý po 89. nasledoval sa opakovane objavuje jeden motív – naivný idealizmus osobností novembra, ktorý zapríčinil, že v kľúčových okamihoch títo ľudia nedokázali prevziať zodpovednosť za ďalší vývoj krajiny.
Podľa niektorých z nich išlo o prirodzený nedostatok túžby po moci, ktorý im bránil presadzovať svoje ideály klasickými politickými nástrojmi.
Skutočnosť, že osobnosti novembra 89 neboli na kandidátke v prvých slobodných voľbách nazval Fedor Gál nezodpovednosťou. Martin Šimečka písal o zvláštnom úkaze, kedy sa tváre a hýbatelia Nežnej revolúcie „nezľakli svojich protivníkov v čase, keď tí boli pri moci, ale zľakli sa ich potom, keď padli na kolená, presnejšie zľakli sa svojho vlastného víťazstva.“
Hľadať paralelu nežnej revolúcie s udalosťami, ktoré nasledovali po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej môže byť zradné. Je síce pravdou, že vlna masívnych protestov pod heslom Za slušné Slovensko dostala do ulíc slovenských miest ľudí v takých počtoch, aké sa blížili plným námestiam v roku 1989.
Na druhej strane tentokrát nebol nepriateľom totalitný režim, ale korupčná politická kultúra, ktorá sa šíri v spoločnosti, kde prebiehajú demokratické voľby a kde média napriek všetkému môžu fungovať relatívne slobodne.
V istých ohľadoch však obe udalosti poskytujú rovnaké poučenie – vzývať na tribúnach pravdu, lásku, spravodlivosť i slušnosť nestačí.
