Tony Judt, Falešné ideje, cizí krev, Francouzská inteligence 1944 - 1956, Prostor 2018
Citáciou z Montaigna Judt svoju knihu končí. Hodí sa aj na úvod. „Hovoreniu hlúpostí sa nevyhne nikto. Nešťastím je, keď ich prednáša slávnostne.“
V rozprávaní o francúzskych intelektuáloch v povojnovom období nejde o hlúposti neškodného charakteru. Albert Camus vo chvíli osvietenia upozornil na to, že každá lživá myšlienka sa končí v krvi, ale vždy je to krv druhých ľudí.
Je zrejmé, že britský historik a esejista si znovu vybral náročnú tému, ktorou si určite nezískal nových priateľov. Nezávisle od toho, že veci analyzuje detailne, poctivo a s nekompromisnou úctou k realite.
Francúzskej intelektuálnej histórii sa Judt venoval dlhodobo počas svojho pôsobenia na Remarque Institute Newyorskej univerzity. V našom kontexte je známy ako priateľ východnej Európy, preto je jeho skúmanie francúzskej intelektuálnej scény kritické voči aktérom a empatické k obetiam z „nášho okruhu“.
Je totiž motivovaný práve záujmom o „cudziu krv“ – áno, tú, ktorú dotyční v povojnovej ére drzo ignorovali alebo ju obetovali v záujme falošných vízií o budúcnosti sveta.
Strhnutí do víru
Celá jedna generácia francúzskych intelektuálov, publicistov, spisovateľov a iných umelcov bola v období približne dvanásť rokov, počínajúc oslobodením v roku 1944, strhnutá do víru komunizmu.
Mnohí z nich sa stranícky neangažovali, ale postoj ku komunizmu bol v tomto čase základnou témou verejnej polemiky. Čiastočne za to mohlo znemožnenie sa pravicových intelektuálov počas vichistickej medzihry. Vojnové a odbojové skúsenosti radikalizovali ľavicové vyjadrovania aj prax.
Ústup nastal až vo chvíli, keď sa pozornosť obrátila na protikoloniálne hnutia a Chruščov verejne napadol zlyhania Stalinovej éry.
Najväčším hriechom Sartra, Arona, de Beavouirovej či Mouniera bolo odmietnutie počúvať. Títo ľudia vyriekli neskutočné množstvo ohromujúcich hlúpostí. Nestačí však pri kritike „zabiť otcov“. Nevyhnutné je im porozumieť, inak hrozí opakovanie ich omylov.
