Normalizačná. Ak by sa prezident cítil ako člen jednej vládnej strany, žiadalo by sa mu poňať túto udalosť ako žatvu úspechov vlády. Otvorí slávnostným konštatovaním, že Slovensko jubiluje a že sa mu darí. Ilustruje to štatistikami z úradu práce. A povzbudí vládu pokračovať v načatom aj napriek turbulenciám.
Ukáže päsť Bruselu vo veci kvót a prizná vedeniu, že veru sme vďaka jeho neústupčivosti v otázke migrácie našli v Európe svoj hlas. Možno prezradí, aké ambície by sme v tomto spolku mohli mať. Prečo neobsadiť zase komisársku stoličku, nepritiahnuť nejakú agentúru, ak sa budú znovu rozdávať? Odtuší, že je čas zúčastniť sa aj na boji o kreslo po Junckerovi, aby sme tak zakreslili Slovensko v takej mierke, akú aj veľmoci rozoznajú voľným okom.
Pochváli športovcov, Moskvu spomenie, ale iba ako dejisko šampionátu. Napokon sa vráti do polí a tovární, aby povzbudil ľudí a dodal im chuť do práce. Možno aj nejaký vtip pridá, dobrú náladu v krajine zanechá, scelí a nevyruší od prevádzky.
Ľudová. Ak by sme cítili ako Sme rodina, prejav by silno nadužíval slovo ľudia. Napríklad by mohol jednotlivé časti otvárať výzvou: Ľudia, čujte! Ďalej by sa vžil do človeka z čakárne, hromadnej dopravy či diskusných fór a porozprával, ako zle sa tu žije obyčajnému človeku.
Volal by ľudí za svedkov k takej nespravodlivosti ako zbití farmári, menoval by aj ďalších zbitých, pridal okradnutých, lebo dvaja zabití ako správa o krajine nestačia. Možno by čítal čiernu kroniku zaradom.
Neodpustil by si múdrosti taxikárov na tému Únie, čosi k bláznivým nápadom Angely, ktoré vraj musí zdravý rozum z tohto kúta Európy zastaviť. Poradil by, aby sme sa do nijakých spolkov netlačili a svojho si hľadeli s nabitou puškou pod vankúšom.
