Autorka je režisérka
Lucia urobila obložené rožky so syrom a šunkou. Umyla paradajky a vložila ich do škatuľky. Opláchla marhule. Mama zatiaľ zaliala kávu do termosky.
Do farebnej prenosnej chladničky vložili dve chladiace vrecká, potom do nej naukladali proviant, zatvorili ju a nachystali k dverám. Lucia si zaplietla vrkoč, mama nasadila slamený klobúk, otec vzal karimatky a usmial sa. Už sa tešil na pivo zo stánku.
A potom spolu vyšli z bytu, aby sa po pätnástich minútach dostali na svoje miesto pri jazere. Budú sa celý deň opaľovať, kúpať, driemať, rozprávať, čítať a pozorovať okoloidúcich.
Toto nie je začiatok televízneho filmu z roku 1985. Toto je leto roku 2018 v Bratislave-Petržalke. Lucia má 35 a rodičovské soboty s autochladničkou pri Draždiaku sú jej odpoveďou na problémy súčasného sveta.
Šťastie si za peniaze nekúpime
Asi neexistuje lifestylový magazín, kde by sa vedľa reklamy na hodinky v cene nášho ročného platu a odporúčania najkrajších pláží sveta na druhom konci zemegule neocitol angažovaný text o tom, že stav našej planéty je neudržateľný, že sme ju vydrancovali, zaplnili odpadom, zamorili plynmi a ak sa nespamätáme, neskončí to dobre.
Prírodné zdroje sú vyčerpateľné a my jednoducho jeme priveľa mäsa, na výrobu ktorého treba priveľa vody, kupujeme si priveľa vecí, ktoré najskôr cestujú z kontinentu na kontinent, potom ich rozbalíme z priveľa obalov a nakoniec ich spolu s tými obalmi zahadzujeme, príliš sa presúvame a produkujeme pritom výfukové plyny, príliš betónujeme, asfaltujeme, ťažíme, klčujeme, zabíjame.
Túžime po veciach a zážitkoch, o ktorých sa domnievame, že nám prinesú šťastie alebo uznanie a spoločenský status.
Lenže šťastie je prchavé a spoločenský status diskutabilný, akurát tá uhlíková stopa za nami je neodškriepiteľná. Treba sa nám zamyslieť a uskromniť. Obrátiť sa k vnútornej podstate života, netrvať na veciach, ktoré sa získavajú za peniaze.
