Autor je filozof, pôsobí vo Filozofickom ústave SAV
Michal Havran napísal oduševnený text na obhajobu miesta ľavice v slovenskej spoločnosti. Marx sa však v ňom ocitol trocha bokom.
Pritom on je takisto oveľa viac antropológom ako ideológom. Píšem teda tento dodatok k Michalovmu textu na obhajobu miesta Marxa v rámci slovenskej ľavice.
Blaha je komunista, nie ľavičiar (píše Michal Havran) Čítajte Možno súhlasiť s tým, že keď Juncker predniesol príhovor k 200. výročiu narodenia Karla Marxa, neprejavil tým veľkú citlivosť k východoeurópskej traume, kde súčasťou ideologickej kontroly počas totality bolo napríklad vystavovanie Marxových búst a plagátov. Urobil však dobre.
Juncker správne v tej chvíli uprednostnil vyzdvihnutie západnej skúsenosti čulého intelektuálneho života západného marxizmu pred našou skúsenosťou intelektuálnej paralýzy a stagnácie.
Žiaľ, tento odkaz u nás ostal väčšinou nepochopený, ako keby sme mali príliš radi svoje traumy; ako by sme sa zasekli v inverznom obraze totalitnej propagandy.
Marx vo svojej ére
Táto stagnácia sa prejavuje najzjavnejšie v ahistorickom vnímaní Marxa. Marx sa javí ako akýsi abstraktný zdroj, zjavené, z ničoho vzíduvšie zlo, z ktorého tryská všetko neskoršie revolučné násilie.
Prehliada sa napríklad už to, že ak chceme vôbec hľadať modely revolučného násilia, tak začať treba pri Francúzskej revolúcii. Revolúcie v skutočnosti Marxa nikdy k životu nepotrebovali.
Komunistický manifest sa takmer nikdy v týchto úvahách nezasadí do kontextu svojich čias – revolúcií roku 1848, najväčšej revolučnej vlny v dejinách Európy. Marx bol mladý angažovaný filozof a novinár, ktorý sa medzi tými všetkými krvavými masakrami a neprehľadnými alianciami snažil identifikovať nejakú jednotiacu líniu – tou nakoniec pre neho bol, ako vieme, triedny boj.
