Autor 35 rokov aktívne pôsobí v audiovízii, je profesorom na VŠMU a zatiaľ aj riaditeľom Audiovizuálneho fondu
Nie som politik. Nikdy som ním nechcel byť, ani nebudem. Pod svoje verejné názory aj odborné návrhy sa podpisujem a usilujem sa o argumenty aj o analýzu. Možno aj preto som sa s politikmi a s politikou stretával len zriedka.
Prvý raz sa tak stalo za Dušana Slobodníka v roku 1993. Bolo to politicky rabiátne obdobie a v denníku SME som mu napísal otvorený list. Nerád na to spomínam. Ani neskôr neboli moje stretnutia s politikmi časté. S Milanom Kňažkom a potom s Marekom Maďaričom sme hľadali konštruktívne riešenia, ako postaviť slovenskú kinematografiu na nohy. Myšlienka zriadiť fond na podporu filmov tu totiž bola už od roku 1990.
S Magdou Vášáryovou sme sa stretávali aj v emotívnych diskusiách, no s úsilím navzájom si porozumieť a riešiť problémy. Neskôr minister Daniel Krajcer pod zástavou boja proti klientelizmu chcel premeniť Audiovizuálny fond na obraz svojich poradcov s čudnými rekvizitami, názormi aj úmyslami. Koncept obchodnej spoločnosti, ktorá by bola jediným „klientom“ fondu a s jeho peniazmi by ako kráľ vstupovala do projektov iných filmárov, napokon tí poradcovia nestihli uskutočniť. Zastavilo ich hlasovanie o eurovale...
Filmový skokan roka
Potom sa na nejaký čas prestalo vravieť o fonde a začalo sa diskutovať o filmoch. Bolo ich čoraz viac. Rovnako aj mladých tvorcov a producentov schopných aktívne vystupovať na medzinárodnej úrovni. Slovenská kinematografia vstala z mŕtvych, rozbehla sa do sveta a za divákmi.