Už takmer 20 dní je účinná novela tzv. cestného zákona, ktorá stanovila povinnosť vodičom motorových vozidiel zaplatiť poplatok za používanie vymedzených úsekov slovenských diaľnic a ciest. Vozidlá musia byť označené nálepkou a podľa zákona finančné prostriedky získané ich predajom sú príjmom Štátneho fondu cestného hospodárstva. Ten je zároveň povinný zabezpečiť distribúciu a predaj nálepiek. V tejto povinnosti viditeľne zlyhal.
Platenie za používanie diaľnic nie je žiadnym neobvyklým úkazom či slovenským špecifikom. Zaužívané sú najmä dva spôsoby - používanie celoročných nálepiek alebo okamžitá, priama finančná úhrada na diaľnici. Spôsob prvý v podstate znamená možnosť okamžitého zisku pre štátnu pokladnicu bez väčších nákladov, spôsob druhý naopak vyžaduje značné finančné náklady, prinesie menší zisk, aj to až o niekoľko rokov. Slovenská vláda a parlament sa rozhodli pre spôsob prvý a špecifikom tak zostáva iba neschopnosť našich štátnych úradníkov zabezpečiť príjem do štátnej kasy. Je totiž očividné, že ich zámerom bol cieľ lacno a rýchlo zarobiť, pričom termínom zavedenia - od 1. júla - kalkulovali s "pomocou" zahraničných turistov, ktorí sa Slovensko buď rozhodli navštíviť, čo je už takmer raritou, alebo ho použiť ako tranzit, čo je ešte zriedkavejšie. Štátny fond cestného hospodárstva uzatvoril zmluvu o výhradnom predaji nálepiek so š. p. Slovenská pošta, ktorej prevádzky každý vodič nepotrebuje. Nie s majiteľmi benzínových čerpadiel, ktoré vodiči navštevujú. Diaľnice používajú, prirodzene, ďalej aj bez poplatku. Situácia tak pripomína matuzalemskú scénku dvojice Lasica-Satinský, keď jeden išiel kupovať mlieko do predajne topánok a druhý topánky do mliekárne. V prípade diaľničných nálepiek, žiaľ, nejde o teátro, ale skutočnosť. Pripúšťam, že v istom zmysle teatrálnu.
