Turecko malo niekoľko šancí, ako zvrátiť smerovanie k diktatúre. Dvoje volieb v roku 2015 (v jedných sa proti prezidentovi Erdoganovi aj postavili, ale to diktátora v zácviku nemohlo zastaviť), reakcia národa po neúspešnom pokuse o prevrat, minuloročné referendum.

Tú poslednú mali uplynulú nedeľu a nevyužili ju. Recep Tayyip Erdogan ostane prezidentom aj v novej ére Turecka, keď má prezident prakticky neobmedzenú moc.
Začína sa obdobie tureckej diktatúry, kde zatýkanie novinárov a vyhadzovanie desaťtisícov ľudí bez dôkazov nebude excesom poprevratového chaosu, ale organickou súčasťou nového režimu.
Rokovania s Európskou úniou sú síce prerušené, ale oficiálne sa členstvo Turecka naďalej zvažuje. Už sa to môže useknúť napevno, Erdogan si neposilňoval moc na to, aby sa po jej získaní dal obmedzovať európskymi pravidlami a pojmami ako právny štát. Tým opovrhuje, v jeho chápaní je právom to, čo povie on.
Diktatúry NATO neprekážajú

Turecko stále ostáva spojencom Západu v NATO. Môže dôjsť k nezhodám, možno sa začnú spochybňovať operácie, ale členstvo by v zásade ohrozené byť nemalo.
NATO nie je alianciou ideálov, ku ktorým sa radi hlásia v Bruseli, ale pragmatickým spojenectvom krajín, ktoré vedia, že spoločne dokážu zasahovať oveľa efektívnejšie.
Nakoniec, história spolku ukazuje, že ani otvorené diktatúry nie sú pre ostatných členov veľkým problém. Občasná vláda armády nebola dôvodom na zváženie tureckého členstva, v Grécku takisto počas členstva v NATO vládla junta.
Takže v tomto sa až tak veľa nezmení, len Erdogan sa zrejme bude púšťať do väčších jednostranných vojenských operácií, ako sú tie nedávne proti Kurdom v Iraku a Sýrii.
Skutočná tragédia sa v nedeľu udiala pre kozmopolitných ľudí v Istanbule a ďalších väčších mestách. Tí stále žijú v predstave, že sú súčasťou vyspelej Európy, a nie Blízkeho východu rozparcelovaného pochybnými autokratmi.
Istanbul má konzervatívny Fatíh so slávnou Modrou mešitou a Hagiou Sofiou, no má aj moderné časti, ktoré pripomínajú ktorúkoľvek európsku metropolu.