h jeden to hneď na začiatku odpálil tvrdením, že Slovensko má v zahraničí zlý imidž. Len chvíľu trvalo nášmu premiérovi, aby sa naladil na strunu, na akej brnkal Paul Lendvai a Ed Baumeister, a už to spustil. Zahraniční hostia, zvyknutí zo západnej žurnalistiky, kde je to vždy kto z koho, kde novinár a politik v aréne vedú tvrdý zápas, kde na konkrétnu vecnú otázku nasleduje konkrétna vecná odpoveď, prípadne veľavravné No comment, vypadli z roly. Na rozprávačský talent nášho premiéra nestačili. A pochopili asi to, čo už väčšina slovenských novinárov dávno vie, že premiér prosto nie je partner na dialóg, že je to človek monológu, že to nie je človek faktov, ale vízií a mítingových rečí.
Ak si človek náhodou odmyslel, kde žije a kto mu vládne, ak pána Mečiara počúval, povedzme, len ako Andersena či Dobšinského, nemohol nezatúžiť žiť v tej krajine uja rozprávkara, kde sa dobre že piesok neleje a voda nesype. Ak by sme žili, dajme tomu, v Bolívii či Austrálii a tamojšia televízia by odvysielala tento program, určite by sme zatúžili po tej krásnej krajine so sľubnými perspektívami, múdrym vládcom, kde celkovú idylku kráľovstva kazí len nepríjemný drak, ktorému tu hovoríme prezident. Vôbec nevylučujem, že ak rozhovor odvysiela rakúska televízia, zopár Rakúšanov zaslzí a načisto podľahne neodolateľnému prejavu a zjavu nášho premiéra, dá adieu Klestilovi a Vranitzkému a zamieri do krajiny budúcnosti - na Slovensko. Len aby to naša cudzinecká polícia stíhala odbavovať, tie zástupy. Áno, taký presvedčivý je náš pán premiér - a Lendvai s Baumeisterom si zahrali v jeho rozprávke roztomilé postavičky, aj keď snahu viesť reláciu vecným smerom im uprieť nemožno. Ale presadiť sa popri slovenskom Andersenovi nie je ľahké ani pre ostrieľaných novinárskych borcov.