Už iba optimisti z choroby dokážu dúfať, že Slovensko sa predsa len dopotáca do NATO a EÚ medzi prvými postkomunistickými krajinami. Vládna propaganda však už začala masívnu kampaň, v ktorej občanom vysvetľuje, že príčinou zlyhania politiky krajiny pod Tatrami sú slovenský prezident, opozícia, novinári a zvyšok sveta. Je to neklamným znakom toho, že nelichotivú situáciu Slovenska si dobre uvedomuje, ale vinu sa snaží zvaliť na iných.
Napokon, po viacerých diplomatických upozorneniach, po "zabúdaní" a zabudnutí na Slovensko pri výpočte krajín ašpirujúcich na prívlastok demokratické, po opakovaných demaršoch, ktoré sú zreteľným vysvedčením schopnosti politickej reprezentácie SR, ako aj návrhu na novelu zákona o rozšírení NATO, v ktorom Slovensko už nenájdete ani lupou, či jeho odmietnutie zo strany eurošéfa H. Kohla, by nepochopil katastrofálnu situáciu Slovenska vskutku iba hlupák. Ešte je čas, ešte sa neprijíma, chlácholí a zároveň balamutí slovenská reprezentácia občanov, akoby v stanovených termínoch nemalo prísť len k oficiálnemu potvrdeniu dnešného stavu. Moja úloha je zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá, oznámil premiér V. Mečiar. Netreba a vlastne ani niet čo zachraňovať. Treba napravovať, a toho V. Mečiar jednoducho nie je schopný. Model záchrany uplatňuje premiér prakticky od vzniku Slovenska, a to veľmi svojráznym spôsobom - stratou atribútov, na ktoré je koalícia taká pyšná: rovnocennosť, samostatnosť a suverenitu krajiny. Neprijatie do euroatlantických štruktúr bude potvrdením menejcennosti SR, a ak nechce zmiznúť z mapy Európy, bude nútené prijať pomocnú ruku z opačnej strany. Výmenou za neadekvátnu časť svojej samostatnosti a suverenity.
