Autor je zakladateľ hnutia Krytyka Polityczna, je riaditeľom Inštitútu pre moderné štúdiá vo Varšave a lektorom na Akadémii Roberta Boscha v Berlíne.
Rozpory v rámci nemeckej vládnucej koalície ohľadom utečencov začínajú ohrozovať moc kancelárky Angely Merkelovej nad jej vládou. Aby potlačila rebéliu vlastného ministra vnútra Horsta Seehofera z bavorskej Kresťansko-sociálnej únie (CSU), musí teraz Merkelová zabezpečiť dohody s ostatnými členskými štátmi Európskej únie, aby vniesli poriadok do európskeho azylového systému. A to si zasa vyžaduje ústupky jej vlasti v otázke reforiem eurozóny.
Dohoda s Macronom
Nemecko odjakživa najviac ťažilo z nekoherentného ekonomického statusu quo Únie. Keďže neexistuje spoločná fiškálna politika, spoločná mena chudobnejšieho juhu Európy a jej produktívnejšieho severu má za následok umelé povzbudzovanie nemeckého vývozu. Preto niet divu, že vlády na čele s Merkelovou sú dôsledne proti reformám eurozóny vrátane tých, ktoré minulý rok navrhol francúzsky prezident Emmanuel Macron.
Teraz si však zmenu vynucujú cyklické ekonomické udalosti aj Merkelovej vlastná domáca zraniteľnosť. Prednedávnom bolo nemeckým postojom v rokovaniach o eurozónových reformách ponúknuť holé minimum: prestavenie Európskeho mechanizmu stability tak, aby sa zmenil na niečo pripomínajúce Európsky menový fond. No počas nedávneho summitu s Macronom v kancelárkinom sídle v Mesebergu Merkelová odsúhlasila oveľa ambicióznejšie reformy, než sa očakávalo.
Zásadné je, že spolu s Macronom oznámili plány na spoločný rozpočet eurozóny, platený z dane z finančných transakcií a platieb EÚ.
Náhle pružná Merkelová
Merkelovej ústupok predstavuje významný odklon od toho, čo bola ochotná prijať len pred pár týždňami: totiž program na rozšírenie spoločne financovaných pôžičiek pre ťažko skúšané členské štáty eurozóny. Keď teraz súhlasila so spoločným rozpočtom, bude treba pozmeniť existujúce zmluvy EÚ.
