Rozlúčme sa. Plastový príbor, vatové tyčinky do uší, slamky, balóny, plastové obaly na jedlo, PET fľaše, poháre, obaly na čipsy aj igelitové tašky. Predstavovali všetko to, na čo sme ašpirovali. Vecičky poruke. Prenosné z miesta na miesto. Vo svete, kde pohybu nič nebráni.
Aj keď sme nevedeli, prečo máme s pollitrovým nápojom kamsi kráčať. Prečo prevádzka s tečúcou vodou má ponúkať jedlo na plastových tanieroch. Aké rozpaky sme pociťovali pri krájaní plastovým nožíkom. Najprv v lietadle, na festivaloch a potom aj v bufetoch. Plastové tašky sme zbierali. Tuhý plast s kĺzavými uškami a potlačami, ktoré pripomínali obrazy od plážových umelcov. Tigre, ženy s hrivami ako tigre, kytice. Motívy ako z puzzle.
Tenké vrecká, v ktorých sa dal odniesť nákup, len bolo treba dávať pozor na ostré hrany jogurtových téglikov. Vrecká čipsov znamenali bohatý spoločenský život. Slamky sme si prisvojili v multiplexových kinách ako pripomienku kultúry mliečnych barov a open air kín amerických päťdesiatych rokov. Každý z tých predmetov mal pre nás význam.
Pre nás, ktorí sme vymývali fľaštičky a odkladali ich na zrkadlo, ako o tom píše Slavenka Drakulić. O postsocialistickom ľude, ktorý sa socializoval na Západ za pomoci fantázií o pracích práškoch. O zaplnení špajzy a poličiek v kúpeľni. O šatníku Brandy Walshovej. A igelitky, silné igelitové tašky. Tie boli súčasťou onej predstavy o dostatku. Lebo prázdne igelitky sú v očakávaní.
Koniec vatových tyčiniek aj slamiek. Čo bude znamenať zákaz plastov z Bruselu? Čítajte Materiál pre všetkých, vo všetkých farbách
Rozlúčme sa. Teraz stojíme na historickom okraji toho sna. Vyprchávať síce začal už veľmi skoro po tom, ako ho svet začal snívať – po vojne –, no zákonnú stopku dostáva až teraz. Koniec je blízko, ale ani nie tak koniec plastov ako užitočného, ľahkého a lacného materiálu. Skôr koniec sna o lepšom svete, ktorý mal byť vymodelovaný z plastu. Alebo za pomoci plastu.
