Niežeby sme chceli politikom krivdiť. Domáhať sa odsúdenia aspoň jedného vrcholového politika zaváňa nebezpečným populizmom, ktorý stavia do kontrastu morálny čistý, chamtivosťou nepoškvrnený pospolitý ľud a, naopak, prehnité elity, ktoré ujedajú zo spoločnej skyvy.

Lenže ticho, ktorým sa vždy vybaví podozrenie z politickej korupcie, je už ohlušujúce. Azda len na Slovensku niet jediného politika, ktorý by sa niečoho dopustil a ešte by mu to aj dokázali. Iste, aj keby Mečiar, niekto z Gorily alebo pán, čo v Monaku nameral 30,126 stupňa, sedeli za mrežami, náš blahobyt by sa nezvýšil.
Tu však ide takpovediac o psychoterapiu. Vedomie, že „tí hore“ nikdy na nič nedoplatia, má devastačné následky na kolektívnu spoločenskú morálku. Štát vzniká na to, aby robil činnosti, ktoré jednotlivec nikdy nedokáže. Napríklad, aby vymáhal spravodlivosť. Ak rezignoval na plošný výkon tejto úlohy, načo nám vlastne je?