Autor je poslanec britskej Snemovne lordov, je čestným profesorom politickej ekonómie na Warwick University.
Hrozí, že upínanie sa na prebiehajúce majstrovstvá sveta vo futbale, počas ktorých sa podľa očakávaní zíde do Moskvy a ďalších ruských miest zhruba milión zahraničných futbalových fanúšikov – mnohí z Európy a USA – zakryje to, do akej miery sa Rusko a Západ navzájom vzdialili. Vzťahy medzi oboma stranami sú dnes v skutočnosti čisto praktické: začala sa nová studená vojna.
Bola nádej, že post-sovietske Rusko „sa pridá k Západu“, vždy klamom? Niektorí sa prehrabávajú hlboko v dejinách Ruska, aby našli potvrdenie tohto záveru, citujúc tatárske jarmo a nedostatok „osvietenstva“. Iní vidia toto odcudzenie skôr v závislosti od okolností a vývoja.
Ruský politológ Alexander Lukin napríklad vo svojej nedávnej knihe „Čína a Rusko: Nové zblíženie“ argumentuje, že hoci Čína má s Ruskom viac teritoriálnych krívd než všetky ostatné krajiny, to, že sa na ňu Kremeľ obrátil, „vyplynulo prirodzene“. Ako porazená veľmoc sa Rusko snažilo vytvoriť protiváhu k víťazovi.
Nevypočuli ruských liberálov
To nebolo nevyhnutné. Po páde Sovietskeho zväzu mal Západ podľa Lukina dve možnosti: seriózne sa pokúsiť integrovať Rusko do západného sveta tak, že by ho priviedol do NATO a ponúkol mu nový Marshallov plán, alebo odkrajovať po kúsku to, čo autor nazýva „stredobodom škodlivého sveta“. Nakoniec, hovorí Lukin, sa západní vodcovia rozhodli pre druhú možnosť, rozšíriť NATO a Európsku úniu bez toho, aby venovali pozornosť ruským liberálom, ktorí varovali, že táto politika len posilní ruské autoritárstvo.
Podľa tejto verzie treba ruské reakcie vidieť ako prevažne defenzívne. Takže „Rusko anektovalo Krym ako reakciu na.... zjavný pokus NATO priblížiť sa až príliš k ruským hraniciam a vytlačiť ruskú flotilu z Čierneho mora“. Dá sa však diskutovať, nakoľko to bolo zjavné: žiadna významná moc v rámci NATO nevolala po členstve Ukrajiny v Aliancii a ukrajinskí vodcovia oň nežiadali.
