Autorka je šéfredaktorka The Slovak Spectator
Slovo expat už v Slovákoch nevyvoláva také rozpaky ako cudzinec alebo nebodaj prisťahovalec.
Prijali ho do svojho slovníka a tušia za ním niečo sofistikované, niečo, čo patrí len do hlavného mesta (a teda zvyšok krajiny si s tým nemusí lámať hlavu), a predovšetkým niečo, čo v sebe nesie prísľub dočasnosti.
Podľa štatistík úradov práce na Slovensku minulý rok legálne pracovalo bezmála 50-tisíc cudzincov, pardon, expatov, a očakáva sa, že v blízkej budúcnosti ich počet výrazne vzrastie.
Aj keď oficiálna rétorika politikov aj zamestnávateľov sa nesie v duchu, že do zahraničia siahneme, až keď si budeme úplne istí, že doma na to nemáme, mnohé spoločnosti už dnes aktívne oslovujú záujemcov mimo slovenského pracovného trhu a lákajú ich na Slovensko.
Štát sa síce vytrvalo tvári, že je zbytočné zaoberať sa udržateľnou migračnou politikou, no firmy dávno pochopili, že bez ľudí ako Henry Acorda si v budúcnosti neporadia.
Lenže Henry Acorda je mŕtvy. Na Slovensku ho niekto zabil, len tak, niekoľkými údermi a kopancami na nočnej ulici. A je to jeden z faktov, ktorý budúci expati budú zvažovať, keď sa budú rozhodovať, či svoj nový expatský život začnú práve na Slovensku.
Sú si firmy, ktoré ich už dnes lákajú do Bratislavy, toho vedomé?
Skvelý život pri Dunaji
Henry Acorda pracoval pre jedno z mnohých bratislavských centier podnikových služieb (oficiálny slovenský názov pre business service centres), ktoré spolu tvoria jeden z najrýchlejšie rastúcich sektorov slovenského hospodárstva.
