Novela Trestného zákona, či jednoducho povedané, zákon na ochranu republiky, je jedným z najkontroverznejších a najviac diskutovaných zákonov, ktorý sa dostáva na program rokovania NR SR. Tento navrhovaný zákon sa stal predmetom zásadného politického zápasu, kde je ťažko dosiahnuť kompromis. Možno povedať, že navrhovaná novelizácia už jestvujúceho Trestného zákona je skúšobným kameňom celého porevolučného procesu po roku 1989: môže potvrdiť alebo principiálne spochybniť takmer všetko to, čo sa po novembri u nás udialo, môže zrelativizovať bytostné smerovanie našej pospolitosti do budúcnosti.
Odmyslime si teraz špekulácie o politických kalkuláciách, o vzájomných ústupkoch koaličných strán a pozrime sa na problém vecne, bez emócií a takpovediac z pohľadu večnosti. Pretože naše skutky nesúdime len my, ale aj história: a tá má neraz iné úsudky a súdy, ako ich máme my.
Jednoduché a jednoznačné posudzovanie novelizácie Trestného zákona - z tej či z onej strany - by nepostihlo hĺbku a zložitosť problému. Zvažovať treba argumenty za i proti a s chladnou hlavou sa rozhodnúť pre politicky a štátnicky múdre riešenie.
Zákon na ochranu republiky bol v socialistickej ústave jedným z najreakčnejších, pretože mohol postihovať - a aj postihoval - ľudí s inými názormi, ako boli nalinkované ideologickými vládcami vtedajšieho režimu. Bolo celkom logické a historicky zákonité, že jeden z prvých ústavných zákonov, ktoré porevolučný (ešte federálny) parlament zrušil, bol práve problematický zákon o ochrane republiky. V mene tohto zákona sa perzekuovali mnohí spisovatelia a novinári, bránilo sa slobodnému vyjadreniu názorov a politických postojov, zákon bol v príkrom rozpore so základnou Listinou ľudských práv a slobôd.
Ústava samostatnej Slovenskej republiky je výsostný dokument, ktorého základná koncepcia a filozofia v plnej miere rešpektuje ľudské práva, slobodu prejavu, vierovyznania, politicky diferencovaných postojov. Dalo by sa povedať, že je to ústava moderná, kráčajúca s európskym duchom, viac či menej kompatibilná s ústavami západných demokracií. Je to solídny základ, na ktorom možno stavať piliere fungujúcej demokracie. Ústava nepozná nič podobné, ako je zákon o ochrane republiky ani duch zákonov, ktoré by takýto zákon pripúšťali.
Na druhej strane však treba povedať, že Slovenská republika je mladým štátom, ktorý sa musí chrániť, tak ako sa chránia všetky štáty sveta. Nie je to nič mimoriadne a netreba za tým hľadať obmedzovanie slobody či znemožnenie politickej činnosti. Zákony takéhoto charakteru majú aj vyspelé demokratické štáty a nikto to nepovažuje za porušovanie listiny ľudských práv a slobôd. Reálne si treba priznať, že aj integrita Slovenskej republiky by mohla byť za istých okolností ohrozená extrémnymi krokmi: takúto eventualitu musí každý prezieravý politik pripustiť, brať na vedomie a kalkulovať s ňou. Inými slovami, každá republika - samozrejme, aj republika naša - potrebuje také bezpečnostné mechanizmy, aby zabezpečila celistvosť územia svojho štátu, aby garantovala bezpečnosť svojich občanov a aby mala aj represívne opatrenia, ak by bola táto bezpečnosť a integrita ohrozená. Takúto logiku musia akceptovať všetky politické sily, všetky občianske zoskupenia a zložky spoločnosti. Preto - z tohto zorného uhla - nemá zmysel zatracovať navrhovateľov a predkladateľov tohto zákona, pretože ho predkladali v dobrom úmysle.