Fascinujúca otázka, ktorá tvaruje našu politickú súčasnosť a zostáva nezodpovedaná, je, prečo migračná kríza tak mocne prebrala stredoeurópsku fantáziu. Reakcia na systém kvót bola hlasná najmä vo visegrádskej skupine a Visegrád si na nej postavil svoj politický hlas.
Aby som ponúkla možné východisko, navrhujem vrátiť sa k slávnej eseji Tragédia strednej Európy, ktorú napísal Milan Kundera v roku 1984. Keď si ju prečítame vo svetle súčasného politického diania v tomto regióne, musíme si všimnúť, že niektoré opakujúce sa idey sa dajú vystopovať naspäť k tejto eseji.
Západ minulosti
Kundera v nej tvrdí, že skutočnou tragédiou strednej Európy nie je len samotná okupácia Sovietmi – ktorá pre neho znamenala zásadné zničenie kultúry v regióne – ale najmä vytratenie sa kultúry zo západnej Európy. Kým Sovieti násilne potlačili kultúrnu identitu strednej Európy, viní západnú Európu, že sa svojej kultúry vzdala dobrovoľne. „Časy sa zmenili a (…) v Európe už samotná Európa nepredstavovala hodnotu,“ píše.
Aby sme porozumeli tomuto obvineniu, treba sa zamyslieť nad tým, ako Kundera rozumie v tejto eseji pojmu kultúra. Tvrdí, že náboženstvo kedysi predstavovalo spojovník európskej identity a po tom, čo túto úlohu stratilo, prebrala ju kultúra ako definícia identity. A bolo to v medzivojnovom období (1918 - 1938), čo bol región SE naposledy v kontakte s týmto spoločným kultúrnym kódom. Potom dva totalitné režimy zabránili tomuto kontaktu a oddelili región od Európy. Podľa Kunderu to bolo počas revolt ako v roku 1956 v Maďarsku, 1968 v Československu a 1956, 1968, 1970 v Poľsku, keď sa túžba po Európe naplno manifestovala. „Obraz Západu (v chápaní stredoeurópskych krajín) je teda obrazom Západu z minulosti, takého Západu, z ktorého sa kultúra ešte neporúčala.“
Kundera veril, že stredoeurópske národy sa opakovane pokúšali vrátiť do Európy, dokonca si uchovali pozostatky európskej kultúry pod útlakom Sovietov, kým na Západe sa Európa drasticky zmenila. Takže keď disidenti a emigranti konečne prišli na Západ, boli rozčarovaní, že „ Európe už samotná Európa nepredstavovala hodnotu“.
“Obraz Západu v chápaní stredoeurópskych krajín je obrazom Západu z minulosti, tvrdil Kundera.
„
Táto zvláštna myšlienka, že západná Európa stratila svoju európskosť, sa zdá prítomná v rétorike populistických nacionalistov z regiónu. Orbán and Kaczyński pravdepodobne najhlasnejšie artikulujú predstavu, že Visegrád je európskejší ako samotná Európa.
Nedáva to zmysel, kým sa nepozrieme na Kunderovo porozumenie kultúre. Jeho predstava o kultúre sa obmedzuje na vysokú kultúru – sláky, veľké romány a kultúrne magazíny čítané širokým publikom. Táto kultúra, ako veril, bola uznávaná v strednej Európe, kým na Západe bola pod tlakom populárnej kultúry. „Stredoeurópske revolty neboli živené novinami, rádiom alebo televíziou – čiže masmédiami. Pripravovali sa, naberali tvar a realizovali sa v románoch, poézii, divadle, kine, históriografii, literárnych magazínoch, komédii a kabarete, vo filozofických diskusiách – čiže v kultúre.“ Kundera pristupuje k populárnej kultúre s pocitom pohŕdania a nedostatku autenticity. Nové médiá a nástup populárnej kultúry a postmodernizmu vnímal ako cudzí „Kultúre“.
Celá táto sféra inovácií a jej spoločenský kontext chýbal v stredoeurópskej skúsenosti Západu, ako ho poznali z medzivojnovej éry, vrátane takých politických udalostí ako dekolonizácia a identitné hnutia. Okrem nacionalizmu a feminizmu bola stredná Európa neprítomná z hnutia dekolonizácie a sčasti tiež z diškurzu sexuálnej revolúcie (len si spomeňme na Ginsbergovu návštevu v Československu, kde ho nadšene vítali pre jeho politické názory, no neporozumeli mu, keď hovoril o sexualite ako sfére politiky a neboli to len oficiálne inštitúcie, ktoré monitorovali jeho „deviantné vplyvy na mládež“, ale tiež študenti preukazovali málo záujmu o jeho pozvania k sebaskúmaniu).
„V stredoeurópskych revoltách je niečo konzervatívne, takmer anachronické: zúfalo sa snažia o obnovu minulosti, minulosti kultúry, minulosti modernej doby,“ napísal. A ak berieme Kunderu vážne, potom Orbán and Kaczyński sú iba žiakmi tohto pohľadu na to, čo znamená európsky. Ich projekt – konzervatívny, nacionalistický a revizionistický – nie je ďaleko od toho, čo nám Kundera hovorí o kultúre a Európe, oba termíny sú v jeho eseji silno prepojené.
Koniec európskeho bytia
Vráťme sa k bodu, ktorý vyprovokoval toto skúmanie, k takzvanej migračnej kríze z 2015., keď sa Visegrád ukázal ako teritórium, kde strašia fantázie o bielej kresťanskej Európe. Pridajme ešte jednu myšlienku.
Pre Kunderu je stredná Európa ako dedič rakúsko-uhorského impéria územím malých národov, ktoré trápi hlboká existenčná neistota, že môžu kedykoľvek zmiznúť, ako sa to opakovane stalo Poľsku alebo Československu, že ich hranice a populácia môžu variovať – to je príklad Maďarska. V Kunderovom chápaní sú to romány, čo udržuje ducha stredoeurópskosti nažive. Definuje ich ako „dlhé meditácie o možnom konci európskeho bytia (humanity)“.
Prívlastok európsky je tu hodný pozornosti, pretože je v napätí – ak nie v opozícii – s myšlienkou ľudských práv, ktoré žiadne prívlastky ľudskému bytiu nepridávajú. Podľa Kunderu stredoeurópski spisovatelia neuroticky monitorovali ideu konca Európy. Bol presvedčený, že v emigrácii je svedkom konca Európy v samotnej Európe. Toto sa dá vysvetliť len jeho hlbokým presvedčením, že „skutoční Európania“ alebo radšej „skutočná Európa“ prežila v strednej Európe.
Nezriedka sa človek stretne s myšlienkou, že vstup do EÚ bol sklamaním. Samozrejme, barometre ukazujú vysoký stupeň spokojnosti s ekonomickým a určite tiež s politickým zmyslom Únie. Napriek tomu je tu vracajúce sa presvedčenie, že toto nie je „tá Európa“. Môžeme v týchto slovách počuť ozvenu Kunderovho sklamania z Európy, že akosi nečakala a zmenila sa. „Ich obraz Západu je teda obrazom Západu z minulosti, takého Západu, z ktorého sa kultúra ešte neporúčala.“
Orbánovo trepanie o silnej identite strednej Európy – rád hovorí za región a, žiaľ, aj je braný ako hovorca Visegrádu – o našej misii biť sa za Európu je opäť nie ďaleko od Kunderu. Orbánov protiimigračný zápal, jeho boj s liberalizmom ako iba ďalším stupňom komunizmu, jeho vízia Európy rôznosti zakotvenej v silných spolupracujúcich národných štátoch komunikuje s Kunderom. Absurdný revizionizmus Fideszu, PiS a iných asertívnych politických hlasov v regióne je teda zakotvený v ideovej histórii stredoeurópskych intelektuálov ako Kundera (aké nepríjemné zistenie!).
To, že sú tieto naratívy tak široko prijímané, tiež vysvetľuje, prečo je Houllebecqovo „Podvolenie“ vysoko oceňované nie ako politická dystopia, ale ako vyobrazenie Západu, ktorý stratil svoju európskosť, dotyk s Kultúrou a Identitou.
Skutočná tragédia
Takže skutočnou tragédiou strednej Európy nie je len konzervatívny nacionalizmus, ktorý taží legitimitu zo stredoeurópskych fantázií o zániku európskeho bytia, ale ešte tragickejší je politický náklad, ktorý s tým prichádza. A to v podobe skorumpovaných lídrov, autokratických tendencií, opozícii k ľudským právam a jedovatej xenofóbie.
Skončime však v nádejnejšom tóne. Sú tu aj myšlienkové zdroje, ktoré môžu slúžiť visegrádskemu boju o uznanie a ktoré sú menej korozívne voči liberálnej demokracii a projektu EÚ (Hodža, Patočka). Hľadať tieto zdroje si vyžaduje silnú politickú ambíciu, politické sily ochotné povedať iný príbeh Visegrádu, ktorý si prisvojuje Úniu ako vlastný projekt.
Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.
