Milan Kopecký je prekladateľ
Vladimír Nabokov, V tieni zlovestna, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2018
„Zdravie mi slúžilo vynikajúco. Moja denná spotreba cigariet dosiahla úroveň štyroch balíčkov.“ To je Nabokov. Máte chuť vybozkávať ho.
Keď píše o tom, že je mu „vrcholne ľahostajná“ budúcnosť ľudstva, atómové bomby, politika a ekonomika, keď sa posmieva „automatom“ literárnej kritiky, ktorí prirovnávajú jeho knihu ku Kafkovi či k Orwellovi (1984 vyšlo dva roky po V tieni zlovestna), usvedčujúc sa z neznalosti jedného i druhého, alebo keď sa v svojej autobiografii Pamäť, prehovor (slov. VSSS 2014) priznáva, že počas štúdia v Cambridgei nebol ani jediný raz v akademickej knižnici. Nepotreboval to.
Ako dieťa z význačnej ruskej šľachtickej rodiny mal doma prístup k svetovému literárnemu dedičstvu, od mladi sa s ním rozprávali po francúzsky a vďaka pestúnke z Britských ostrovov vedel písať a čítať po anglicky skôr, než sa naučil po rusky.
Keď potom musel utiecť pred boľševikmi z Ruska (kde mu zhabali niekoľkomiliónové dedičstvo) a o ďalších dvadsať rokov pred Hitlerom z exilu v Berlíne, natrvalo sa usadil v Spojených štátoch, kde svoje skúsenosti s totalitnými režimami a encyklopedické literárne znalosti stvárnil do podoby románu (dovedna jedenásteho v poradí, ale iba druhého, ktorý dal na papier po anglicky, a prvého napísaného v novom domove, americkom Cambridgei) V tieni zlovestna, ktorým, tak ako všelijakými inými fazetami svojho umeleckého aj osobného života, ukazuje, že z kašovitej mnohosti nebezpečne banálneho života sa vždy dá vyslobodiť, len treba urobiť prvý krok. Hoci aj takýto náročný.
V predslove k románu z roku 1963, ktorý zaradili redaktori do slovenského vydania, Nabokov, azda z ústupku k literárnej kritike, ponúka akýsi návod na čítanie textu, upozorňuje na okolnosti jeho vzniku a nezrátateľné intertextové a interkulturálne narážky, a skromne sa priznáva, že to všetko je len balast a spisovateľský rozmar, že kniha vznikla iba pre stránky o vzťahu titulnej postavy so svojím synom Davidom a iba „pre to by sa mala čítať“.
Kto autora trochu pozná, bude k takémuto tvrdeniu asi pristupovať skepticky, kto sa s ním práve zoznamuje (a ja nemôžem s čistým svedomím tvrdiť, že by toto bol na zoznámenie s ním najvhodnejší titul), zoznámi sa veľmi rýchlo s vlastným skepticizmom.
