SME

Taká Únia, ktorú si bude Visegrád pochvaľovať

Úlohou pre tých, čo si želajú, aby Únia prežila, je vynútiť si jej reformu.

Stretnutie visegrádskych lídrov a rakúskeho premiéra v Budapešti. (Zdroj: SITA/AP)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Autor je členom správnej rady Reuters Institute

Stredoeurópski politici, v tejto veci na čele s maďarským premiérom Viktorom Orbánom a šéfom poľskej strany Právo a spravodlivosť Jaroslaw Kaczinski, často vidia Európsku úniu, ktorej členom aj požívateľom výhod obe ich krajiny sú, ako hrozbu pre maďarské/poľské hodnoty a politické rozhodnutia.

V tom aj majú pravdu, prinajmenšom pokiaľ ide o ich vlastnú politiku a zrejme aj o ich prívržencov. Konzervatívni voliči stredoeurópskych štátov EÚ sú proti masovému prisťahovalectvu, nemajú radi veľkú časť liberálnej politiky (ako sobáše homosexuálov) a podporujú silné presadzovanie národnej nezávislosti.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Únia sa stala, hlavne za posledné dve desaťročia, čoraz ambicióznejšou ohľadom integrácie hospodárstiev aj politík členských štátov: Maastrichtskou zmluvou z roku 1992 urobilo Európske spoločenstvo (ako sa vtedy nazývalo) obrovský krok k európskej integrácii a k zjednoteniu svojich členov, takže sa stalo Európskou úniou.

Idea hrozby z Bruselu však ignoruje pohyb smerom od zjednotenia, ktorý pritom je skutočným príbehom EÚ v súčasnosti – aspoň niekoľko ostatných rokov. Odhodlanie Únie vrhnúť sa do „čoraz tesnejšieho zväzku“ je – okrem ojedinelého prípadu francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona – momentálne úplne rečnícke.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hoci noví, prevažne pravicoví nacionalisti sú najmocnejšou silou proti tomuto upevneniu, pohyb smerom k európskemu federálnemu štátu mal odjakživa prorockých kritikov spomedzi liberálneho politického krídla, pričom k najvplyvnejším patril nebohý Tony Judt, hlavne vo svojej knihe Veľká ilúzia. Napísal, že „akokoľvek v zásade žiadúce, stále tesnejšie zbližovanie národov Európy je v praxi nemožné, a preto je asi nepredvídavé sľubovať ho... Nechcem naznačovať, že národné inštitúcie sú vo svojej podstate nadradené ostatným. Mali by sme však uznať realitu národov a štátov a zaregistrovať riziko, že v prípade zanedbania sa stávajú voličským zdrojom prudko nákazlivých nacionalistov“.

Posledné varovanie silne súvisí s touto témou, a to v dvoch ohľadoch. V stredoeurópskych štátoch – Maďarsku a Poľsku – zvolili vládnuce strany, hlavne Právo a spravodlivosť (PiS) a Fidesz, zákonným spôsobom, a tú druhú dokonca drvivou väčšinou. Strany využívajú svoju prevahu na posilnenie vlastnej vlády obťažovaním a oslabovaním nezávislého súdnictva a liberálnych médií a ďalších inštitúcií.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Michael Ignatieff, učenec, novinár a bývalý predseda Kanadskej liberálnej strany, ktorý teraz vedie Stredoeurópsku univerzitu v Budapešti – jeden z terčov útokov fideszovského premiéra Orbána – povedal na aprílovej prednáške v Oxforde, že „nacionalistickú kontrarevolúciu legitimizuje demokracia. Za väčšinovej vlády sa legislatíva a ďalšie opatrenia namierené proti liberálnym inštitúciám dejú v mene ľudu. Obviňujú nás z prehlbovania nerovnosti, a teda akákoľvek obhajoba, akú založíme na akademických slobodách, je chápaná ako obhajoba privilégií a určitej kasty“.

Ako ale píše Damir Marusic v časopise American Interest, občan stredoeurópskych, bývalých komunistických štátov, bude skôr „počúvať nestále sťažovanie demokratických deterministov v Bruseli a bude sa zmätene škrabať na hlave. Ním legitímne zvolení vodcovia iba chránia jemu dôležité hodnoty a jeho vlasť pred partiou mesiášskych cudzincov hlásajúcich idealistický univerzalizmus, ktorý on nikdy neodobril a o ktorého existencii pochybuje“.

Niektorí radia EURexit

Druhým ohľadom je, že liberáli všade zanedbávajú Judtovu radu a ignorujú nacionalizmus a nárok štátnych parlamentov byť zvrchované – v skutočnosti často očierňujú štáty ako zahnívajúce prežitky menej osvieteného obdobia. Na druhej strane Úniu vidia ako vzor budúcnosti, pacifizmu a stelesnenie len mäkkej sily: no zároveň akceptujú, že sa do nej treba integrovať tvrdými, technickými prostriedkami, rozširovaním európskeho vplyvu a moci na rozpočty a ekonomické ciele a tvorbou samotného eura, finančnej inovácie zavedenej s politickým cieľom väčšieho zjednotenia.

Spoločná mena sa vytvorila predčasne, pričom jej užívatelia boli na veľmi odlišných ekonomických úrovniach a bez útočiska mechanizmu, čo by pomohol štátom zmierniť ekonomický šok: bez devalvácie meny. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku a komentátor New York Times Paul Krugman napísal v marci 2015, že „už nejaký čas je zjavné, že vytvorenie eura bolo velikánskou chybou. Európa nikdy nemala predpoklady na úspešné zavedenie spoločnej meny – predovšetkým takú fiškálnu a bankovú úniu, ktorá napríklad zaručuje, že keď praskne realitná bublina na Floride, Washington automaticky ochráni seniorov pred ohrozením ich lekárskej starostlivosti alebo ich bankových vkladov.“

Únia by mala byť zachovaná, ak sa zbaví svojej imperiálnej misie a radikálne zreformuje, a to dosť odlišným smerom, než aký si pre ňu želá francúzsky prezident.

Ekonomický poradca pápeža Františka, Federico Nicolaci, verí, že kríza eurozóny ukazuje, že „istá forma jednoty založená na hospodárskej užitočnosti je veľmi nestabilná: pri klesajúcich hmotných výhodách neostane napokon nič, čo by držalo štáty EÚ pokope, čím sa len otvárajú dvere odstredivým tendenciám. To, čoho sme dnes svedkami, je práve nedostatok politickej ochoty bohatších krajín Únie podeliť sa s chudobnejšími nielen o pravidlá a inštitúcie, ale aj o bremená a výhody.“

Najtvrdší úder prišiel v júnovom komentári vplyvného ekonomického komentátora Financial Times Martina Wolfa (ktorý pritom túto menu roky podporoval) a začínal sa tým, že „Euro je fiasko. To neznamená, že nevydrží alebo že by bolo lepšie, keby zmizlo. Cena za jeho čiastočný alebo úplný rozvrat je privysoká. Znamená to, že jednotná mena nepriniesla ekonomickú stabilitu alebo silnejší pocit európskej identity. Stala sa zdrojom nezhôd“ a dospel k záveru, že „Dobré ploty robia dobrých susedov. Vlastná mena je takým dobrým plotom. Veľká škoda, že sa na to zabudlo.“

Únia nevie trestať

Mali by teda aj zvyšní členovia Únie nasledovať príklad Veľkej Británie a odísť z tejto inštitúcie – v rámci akéhosi “EURexit-u”, ktorý by prinavrátil týmto krajinám úplnú zvrchovanosť a vlastné meny?

EÚ nepochybne ohromne zveličila svoje zmierňujúce účinky na povojnovú Európu. Nebola napríklad jediným, ba ani hlavným dôvodom, prečo kontinent znovu nezažil vojnu: za tým sú oveľa viac Spojené štáty a ich Marshallov plán pre zbedačené hospodárstva, ktorý pomohol niesť hlavné bremeno spoločnej obrany prostredníctvom NATO a bol hlavnou oporou pre hodnoty demokracie a slobody.

Pre stredoeurópske štáty, ktorých hospodárstva výrazne profitujú z dotácií EÚ, je to ešte menej príťažlivá možnosť. Hoci väčšina (s výnimkou Slovenska) si zachovala vlastnú menu, prísť o dotácie by bolo pre ne tvrdé. Napokon vystúpenie z EÚ (Polexit, Czexit, Hexit, Slexit) je zbytočné, národné vlády si aj tak dokážu udržať svoje politiky.

Váhanie, ktoré Únia prejavila pri konfrontovaní vládnej politiky a legislatívy v Poľsku a Maďarsku, s ktorými nesúhlasí, je spôsobené neexistenciou zjavného mechanizmu ako zasiahnuť – a tiež tým, že ich vlády sa môžu odvolávať na demokratickú legitimitu, čo EÚ nemôže.

Americký ekonóm Dani Rodrik vytrvalo zdôrazňuje tento demokratický deficit: podľa neho „je jasné, že pravidlá EÚ potrebné na vytvorenie jednotného trhu Únie sa rozšírili výrazne za hranice toho, čo môže podporovať demokratická legitimita. Práve toto je základom britského rozhodnutia odísť z Únie – so všetkými ekonomickými rizikami, ktoré prináša už teraz. Rodrik v samostatnej úvahe komentuje, že „výzva prívržencov brexitu chopiť sa znovu moci zachytáva frustráciu mnohých európskych voličov“.

Nezavrhnúť, zreformovať

No napriek všetkým chybám by Únia mala byť zachovaná, ak sa zbaví svojej imperiálnej misie a radikálne zreformuje, a to dosť odlišným smerom, než aký si pre ňu želá francúzsky prezident.

Veľkými prínosmi EÚ bolo pestovanie väčšej spolupráce európskych politických, obchodných a akademických elít. Umožňuje voleným predstaviteľom a činiteľom do predtým nevídanej miery chápať problémy a témy, jednotlivé aj spoločné, s ktorými sú nútené zápasiť všetky štátne vlády, a povzbudzuje spoločné kroky na ochranu životného prostredia, spoločné výskumné programy a spoločné prístupy k terorizmu a zločinu. Program Erazmus umožňuje študentom zo všetkých univerzít v členských štátoch nakrátko študovať na univerzitách iných krajín – a je veľmi oceňovaný.

Tieto výhody sa neobmedzujú len na elity. Lacné lietanie, turizmus v rámci Európy, šírenie angličtiny ako spoločného jazyka, takmer každotýždenné konanie európskych športových zápolení, šírenie receptov a reštaurácie ťažiace z rôznych národných a miestnych kuchýň, pozlátková, nesmierne lahodiaca a obľúbená spevácka súťaž Eurovízie umožňujú Európanom navzájom sa spoznávať ako nikdy dosiaľ. To je vývoj, ktorý Únia povzbudzuje a ktorému poskytuje rámec.

Pozitívne výhody EÚ by ale mali udržiavať národné parlamenty, bez neustáleho pobádania Komisie, ktorá sa snaží transformovať spoluprácu na zjednocovanie. Európsky parlament je v tejto otázke v zásade nepodstatný. Ako píše poľský politológ pôsobiaci v Oxforde, Jan Zielonka: „Systém zastupovania stelesnený Európskym parlamentom je nepriehľadný, zrejme už nezvratne. Asi by sa mu malo umožniť, aby robil to, čo mu ide najlepšie – akési kontrolovanie a monitorovanie európskych inštitúcií cez predstierania, že koná z pozície zvrchovaného paneurópskeho zastupiteľského zhromaždenia“.

Radšej Európa tvorená zdola

Zielonka patrí k tým málo vedcom, ktorí sa pokúsili načrtnúť, ako inak by mohla Únia vyzerať: taká, ktorá – keby existovala – by bola mohla zastaviť veľké odcudzenie v Británii, ktoré viedlo k brexitu. Hoci Veľkú Britániu berie EÚ ako šovinistického páriu, ktorý si prejde peklom pour encourager les autres (aby odradili ostatných, pozn. prekl.), milióny cítia znepokojenie nad odtrhnutosťou Únie.

Zielonkova alternatíva, naznačená v dvoch dlhých esejách, „Je EÚ odsúdená na zánik?“ Is the EU Doomed? a „Kontrarevolúcia: Môže prežiť otvorená spoločnosť?“ Counter Revolution: Can Open Society Survive? je skôr jemne naznačujúca ako detailná. Nalieha na liberálov, aby sa ďalej neusilovali o nirvánu Spojených štátov európskych, ale aby navrhli „nové vízie demokracie, kapitalizmu a integrácie“. Ako uznáva, je to tvrdý oriešok, ktorý podľa neho potrvá prinajmenšom desaťročie, kým prinesie čosi ako nový konsenzus.

Namiesto „zvrchovanej“ a integrovanejšej Európy vidí v aktivitách občianskej spoločnosti, podporovaných sieťami vytvorenými na sociálnych médiách a internete, novú formu politiky, v ktorej zvrchovaná moc nateraz ostáva v rukách národného štátu. Krajské a mestské zastupiteľstvá a občianske inštitúcie sú často dôležitejšie ako štátna – a určite viac než európska – vláda.

Liberálna spoločnosť by mala byť čoraz viac podporovaná „polyfonickou Európou”, ktorá „víta základné princípy účinnej vlády: funkčnú koordináciu, územné rozlíšenie a pružnosť“. Prestala by sa snažiť o posilnenie vlády zhora nadol, a namiesto nej zaviedla normy otvorenosti, spravodlivosti a transparentnosti, v rámci ktorých siete činiteľov rozvíjajú miestne demokratické centrá, ktoré majú pre ľudí skutočný význam a ktoré títo môžu aj ovplyvňovať, aj z nich ťažiť.

Vágnosť týchto myšlienok odráža rané štádiá uvažovania o zavedení iného druhu Únie. Zápasia tiež o to, aby ich hlas bolo počuť spod pretrvávajúcej veľkej moci centralizovaného európskeho konceptu, čo ešte vždy ťaží morálnu silu z idealizmu svojich prvých priekopníkov, ako Jean Monet a Altiero Spinelli, ktorí videli vo vytvorení zjednoteného svetadielu prevenciu proti budúcim vojnám vyplývajúcim z národných nevraživostí a egoizmu.

Bude sa páčiť aj Visegrádu

Úlohou pre tých, čo si želajú, aby Únia prežila, je vynútiť si reformu EÚ, ktorá by uznala, že v predvídateľnej budúcnosti budú centrami politického rozhodovania, zvrchovaného na ich územiach, národné parlamenty a strany. Ale ktoré by zároveň boli za úzku spoluprácu s inými členskými štátmi v mnohých otázkach – bezpečnosti a obrany, životného prostredia, imigrácie, školstva, atď.

Tieto dohody nadobudnú podobu zmlúv, o ktorých budú diskutovať a schvaľovať ich parlamenty a ktoré budú následnícke vlády môcť meniť alebo modifikovať – prípadne aj tie isté vlády, ak sa zistí, že dohody fungujú zle. Bude to zložitá Európa, ale nebude zápasiť s potrebou vydať sa smerom k zjednoteniu, ktorá ostane nepolapiteľnou.

Má oveľa lepšie vyhliadky na dobré fungovanie ako súčasné vratké usporiadanie – a práve takú by mohli štáty strednej Európy len niekoľko desaťročí po nútenej integrácii do komunistického bloku uznať za slobodnú a zároveň užitočnú.

Tento článok je upravený z autorovej eseje „Prečo Macron nemôže zjednotiť Európu / Why Macron Cannot Integrate Europe” v časopise American Interest.

Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.

Autor: John Lloyd

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg (vpredu v strede), švédsky premiér Ulf Kristersson (vpredu vpravo) a švédska korunná princezná Viktória (vpredu vľavo) pózujú pri príležitosti pristúpenia Švédska do NATO.

Uplynulo 20 rokov od vstupu Slovenska do NATO.


a 1 ďalší
Medveď hnedý.

Stratené dokumenty hovorili o zastrelení medvedice s hmotnosťou 67,9 kg.


Michal Wiezik
Ekológ a ochranár Erik Baláž.

Pochybuje, že odstrelili medveďa z Liptovského Mikuláša.


Juraj Slafkovský oslavuje gól.

Zaznamenal svoj 41. bod v sezóne.


TASR a 1 ďalší

Neprehliadnite tiež

Mathias Grunewald: Ukrižovanie Krista (1513 – 1518).

Zodpovednosť sa celé stáročia pripisovala Židom.


Medveď hnedý.

Stratené dokumenty hovorili o zastrelení medvedice s hmotnosťou 67,9 kg.


Michal Wiezik
Minister investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Richard Raši.

Čo môžu naozaj zmeniť nové pravidlá pre štátne nákupy


Ak chce Pellegrini naozaj to najlepšie pre Slovensko...


SkryťZatvoriť reklamu