Smer vždy razil predstavu, že táto strana je garanciou stability (čokoľvek si o tom myslíte). Okrem prísľubu, že životná úroveň porastie a makroekonomika prenikne do jednotlivých peňaženiek, Smer ohlasoval, že nebude kývať ukotvením Slovenska.
O tom bol verklík, že musíme byť v jadre, či to bude znamenať užšie previazanie krajín eurozóny, alebo nejaký iný formát. Zároveň udržujeme v prevádzke Visegrád ako zosilňovač tých pozícií – napríklad migrácia – , v ktorých sa líšime od veľkých hráčov.
Takto to má Smer za tie roky rozohrané. Nie je to odvážne, skôr na istotu. Čo jeho voliči vyžadovali a schvaľovali.
No a potom je tu Robert Fico, ktorý síce s obľubou rozpráva o tandeme s premiérom Pellegrinim, no zdá sa, že od svojho pádu šliape do pedálov skôr s poslancom Blahom. Fico pravdepodobne uveril, že v súznení s Blahom presvedčí publikum o jarnom puči, ktorému zabránil svojím rozvážnym odchodom.
Inšpiroval sa u ideológov posadnutých geopolitikou. Tí vidia v každom politickom geste len jeden vektor: či je to prozápadné, alebo naopak. Takže aj dianie na námestiach čítali podľa mustry, že muselo ísť o majdan. Lebo každý občiansky pohyb, ktorý nejde súbežne s vládou, je pre nich pučom riadeným zo zahraničia, to je logika patentovaná v Kremli.
