Začalo sa to zmäteným telefonátom môjho syna z budapeštianskeho letiska. O štvrtej ráno, zatiaľ čo som spal medzi zmenami, ho nahral záznamník.
Vraj či by som mu mohol poslať prístupové heslo k môjmu bankovému účtu, aby kanadským prisťahovaleckým úradom mohol potvrdiť, že má dosť peňazí na pobyt na ostrove Vancouver počas mojej nadchádzajúcej svadby.
“Moja desaťročná dcéra vraví, že sa tu cíti slobodnejšie, pretože je tu menej ľudí a áut a viac zvierat a prírody.
„
Hmmm. Rodičia vedia, že od osemnásťročných synov vo veku na hranici medzi prístavom detstva a rozbúrenými moriami dospelosti môžu očakávať čokoľvek.
Predkladám krátky zoznam mučení, ktorým som vystavil svojho tata a mamu: predvolania na políciu, aby si prišli po intoxikované potomstvo, ľahkovážne ignorovaná (a teraz vymáhaná) pokuta za jazdu načierno, nehanebne nafúknutý účet za opravu auta od zlomyseľného mechanika, ktorý sa správne spoľahol na moju ľahkovážnosť.
Vzhľadom na vlastné skúsenosti ma nemalo prekvapiť, že môj syn sa pred cestou zo Slovenska neunúval vytlačiť si potrebné dokumenty.
