Tomáš Halík: To že byl život? Z podzemní církve do labyrintu svobody. Nakladatelství Lidové noviny 2018
Vydať k 70. narodeninám knihu textov už dávnejšie publikovaných zaváňa malérom.
Kto siahne po titule To že bol život? českého kňaza a sociológa Tomáša Halíka, určite neoľutuje.
Hoci kniha naozaj vyšla k jeho 70. narodeninám, text len rozvíja Halíkovu nemeckú autobiografiu All meine Wege sind DIR vertraut (2014), do ktorej vtelil veľkú časť z dvoch predchádzajúcich diel - rozhovoru Pýtal som sa ciest a súboru esejí Čo je bez chvenia, nie je pevné.
Pápež a Halíkove fúzy
Na apríl 1990 sa vo veľkom zhone pripravovala návšteva pápeža Jána Pavla II. v Československu.
Tomáš Halík pracoval mesiac vo Vatikáne na prípravách, niekoľkokrát sa pritom stretol s pápežom: „Pápež Wojtyla mal veľký zmysel pre humor. Zdalo sa mi, že sa mu príliš nepáči, keď kňaz nosí fúzy.
Niekoľkokrát na začiatku našich stretnutí urobil nejakú poznámku na moje fúzy a niekedy ma za ne žartovne potiahol.
,Má bradu ako pravoslávny, asi ho pošleme do Ruska!´ prehodil raz k sekretárovi Dziwiszovi. ,Ale ja si už fúzy nemôžem oholiť,´ namietol som. ,Prečo?´ začudoval sa pápež. ,No, dotkol sa ich pápež - to znamená, že sú niečo ako relikvia,´ odpovedal som. Pápež sa rozosmial a nikdy už o mojich fúzoch nehovoril.“
Fakt, že ho za fúzy raz potiahol pri jednom stretnutí aj dalajláma, potom Halík komentuje: „Som presvedčený, že neexistuje na tejto planéte žiadna brada, ktorej by sa dotýkal ako Jeho Svätosť rímsky pápež, tak Jeho Svätosť tibetský dalajláma...“
Táto ukážka vystihuje najsilnejšiu časti knihy: Halík bol často svedkom či aktérom veľkých udalostí, ktoré vie skvelo opísať a prepojiť ich s osobnými „malými dejinami“. Práve tieto časti textu - a nie je ich na tých 321 stranách málo - sú najlepšie, zábavné i strhujúce.
Tomáš Halík pochádza z intelektuálneho pražského prostredia, ktoré určilo jeho smerovanie.
Otec vyštudoval filozofiu, český jazyk a francúzštinu na Univerzite Karlovej, poznal sa s Karlom Čapkom, bol editorom jeho diela. Vďaka otcovi sa Tomáš stretával s kultúrnou smotánkou - Vladimírom Holanom, Jaroslavom Seifertom, Františkom Kupkom, Františkom Hrubínom.
V rodine sa počúval Hlas Ameriky a Rádio Slobodná Európa, Tomáš sa zaoberal filozofiou, aby si v komunistickom Československu urobil vlastný názor na svet, na život, na politiku.
Čo umožňovali 60. roky politického a kultúrneho uvoľnenie (Halík maturoval v roku 1966 a začal študovať filozofiu a sociológiu na Univerzite Karlovej - dokončil ju už za čias normalizácie, ale niektorí skvelí profesori tam ešte na začiatku 70. rokov pôsobili).
V tých rokoch sa prirodzene stretával s osobnosťami pražského duchovného života - biskupom a neskôr kardinálom Františkom Tomáškom, Josef Zvěřinom, Janom Patočkom, Václavom Černým... Teda ľuďmi, ktorí prešli komunistickými žalármi a nedali sa zlomiť, mnohí z nich neskôr podpísali Chartu 77, boli to vzdelaní veľkorysí ľudia, ktorí boli Halíkovou univerzitou života.
Palach, Wojtyla a nová cesta
Na konci 60. rokov sa Halík ako potom ešte mnohokrát ocitol uprostred diania, ktoré zásadne ovplyvnilo jeho život, duchovnú cestu aj rozhodnutie stať sa kňazom.
Kľúčové preňho bolo upálenie Jana Palacha a jeho posolstvo: „Pomáhal som organizovať rekviem za Jana Palacha v malostranskom Kostole svätého Tomáša. Potom som z kostola niesol Palachovu posmrtnú masku na fakultu, kde sme ju umiestnili vo výklenku nad schodiskom, z ktorého sme odstránili Leninovu bustu. Tú nočnú cestu zimnou zasneženou Prahou nikdy nezabudnem. Keď som prechádzal alejou sôch po Karlovom moste, viedol som vnútorný dialóg s tým, ktorého posmrtnú masku som zvieral pod zimníkom... Pýtal som sa, čo ja môžem obetovať, ako ja môžem odpovedať na Janov čin, ktorý ma vtedy zasiahol do špiku kostí. Z tej úvahy vzišiel sľub nedať sa zlomiť na žiadnu kolaboráciu, zriecť sa radšej príjemností bežného života - neusilovať o založenie rodiny a materiálne zabezpečenie, ísť cestou horlivého štúdia všetkého, čo komunisti zakazujú. Hoci som nedal žiadny výslovný sľub týkajúci sa kňazstva, ak mám spätne vysledovať prvý a rozhodujúci krok na ceste, ktorá môj život obrátila smerom ku kňazstvu, potom to bola táto palachovská noc.“
