Autori pôsobia v zahraničnopolitickom think-tanku Inštitút ázijských štúdií
Stalo sa už folklórom, že po summite s čínskym premiérom sa oznamujú bombastické plány spolupráce. Nebolo to ináč ani po poslednom stretnutí v rámci platformy 16+1 pred vyše týždňom v bulharskej Sofii.
Po bilaterálnom stretnutí s Li Keqiangom, čínskym predsedom vlády, boli premiérom Pellegrinim oznámené plány, ako by Slovensko malo profitovať zo vzťahov s Čínou.
Výstavba širokorozchodnej železnice, export potravín do Číny, zníženie ciel na autá vyrábané na Slovensku či rola Slovenska ako „hubu“ pre čínske investície a poštové zásielky smerujúce do západnej Európy sú hlavné projekty, ktoré po summite slovenský premiér spomínal.
Ak sa však pozrieme na jednotlivé návrhy s nadhľadom a realisticky, prídeme na to, že prakticky neprinášajú nič nové, a ani nič zásadné.
Fico nasadil tón
Mnohé vyjadrenie súčasných slovenských predstaviteľov zapadajú do tónu, ktorý nastolil v roku 2007 vtedy relatívne čerstvý premiér Robert Fico počas svojej návštevy v Číne.
Fico vtedy vykresľoval Čínu ako zdroj investícií a destináciu pre slovenský export. Taktiež deklaroval, že aktívna ekonomická diplomaciu prinesie v horizonte niekoľkých rokov výsledky.
Tieto výsledky sa však doteraz nedostavili. Čínske investície na Slovensku sú minimálne a slovenský export do Číny v posledných rokoch dokonca klesá.
To neznamená, že niektoré ekonomické výmeny s Čínou nie sú profitabilné a v budúcnosti nemôžu rásť. Myslieť si však, že Čína sa zrazu stane kľúčovým ekonomickým hráčom priamo na Slovensku, je naivné.
Je na mieste pýtať sa čo vlastne Slovensko chce (a môže) vo vzťahoch s Čínou dosiahnuť? Prečo stále nemáme ani náznaky vhodnej politiky k Číne, a to napriek opakovaným stretnutiam vládnych predstaviteľov a opakovaným návrhom projektov, ktoré začali už pred viac než desaťročím?
Infraštruktúrny projekt po čínsky
Širokorozchodná železnica je azda najviac symbolickým projektom spolupráce s Čínou. Projekt zapadá do exotickej predstavy Číny ako krajiny budujúcej infraštruktúru v rozličných častiach sveta vtedy, keď „tradiční“ investori nemajú záujem.
Projekt by mal potenciálny obrovský vplyv na verejné financie Slovenska (premiér spomínal sumu 7-8 miliárd eur). Pellegrini uviedol, že "Čína má záujem" o tento projekt, je však otázne, či má tento záujem aj Slovensko. Inými slovami, je predĺženie širokorozchodnej železnice a čínska účasť na ňom v záujme Slovenska?
V rozpore s predstavami mnohých sa totiž po šiestich rokoch platformy 16+1 ukazuje, že čínska ponuka v tejto oblasti nie je pre štáty EÚ zaujímavá a dokonca ani realizovateľná v súlade s európskym právom.
Čína preferuje projekty budovať na základe priamej dohody s daným štátom (prípadne viacerými štátmi). Dohoda obsahuje úver so štátnou garanciou splatenia, viac či menej priamy výber čínskej firmy, ktorá následne často využíva pri realizácii dodávky čínskych materiálov a čínsku pracovnú silu.
Čínsky prístup je však problematický z viacerých dôvodov. V prvom rade budovanie takýchto projektov si v rámci EÚ (a v mnohých ďalších krajinách) vyžaduje verejný tender, v rámci ktorého sa transparentným spôsobom na základe vopred určených kritérií má vybrať firma, ktorá projekt zrealizuje najvhodnejším spôsobom.
Čínsky prístup sa snaží nutnosť verejných tendrov obchádzať tým, že pri podmienkach čerpania úveru je uvedená nutnosť využitia čínskej firmy.